Smutné stretnutie paradoxov mladého človeka

Autor: Dominik Dzian | 29.3.2012 o 23:55 | (upravené 30.3.2012 o 11:48) Karma článku: 11,62 | Prečítané:  1234x

Možno nezvyčajné, možno smutné, možno pravdivé, možno obohacujúce, viac či menej. Každopádne tvrdé a reálne. Bol piatok a na mojej alternatívnej ceste zo školy som mal ďalší checkpoint v Prievidzi. Vystúpil som pri nejakom autoservise a šiel som na výpadovku smer Nováky. Našiel som nejaký most alebo nadchod ponad koľajnice smerom na autobusovú stanicu. Ako som tak kráčal zaregistroval som malé vytuningované auto s troma mladíkmi v najnovšej hiphoperskej móde, s fľaškami v rukách a v značnej pohodke. Bavili sa celkom bežným a jednoduchým dialógom. Dohodli sa , že sa v ten večer stretnú a poriadne niečo oslávia. Jeden z nich sa odpojil a vydal sa predo mnou tým istým smerom. Skejťácke boty a vak, panvica na hlave, rifle s klinom po kolená, bunda čierna, o dve čísla väčšia,, náušnice, reťaze kade tade, cca tipujem 25 rokov.

„No celkom dobrý týpek, dúfam, že sa mi neprihovorí“ pomyslel som si v duchu.. Chcel som ho čo najrýchlejšie obehnúť. Ako som pridal do kroku chlapík sa otočil na mňa s prosbou: „Hej kamoš, nemáš cigu?“ „No nemám“ odpovedal som mu „Nefajčíš čo?“ „Nefajčím ale keby som mal jednu, tak ti ju určite dám“ povedal som mu s miernym úsmevom. Zrejme som mojou ironickou odpoveďou podnietil v ňom neočakávanú potrebu po rozhovore. „A čo študuješ?“ spýtal sa. „Ja?“ „No ty.“ „No skús si tipnúť“ skúšal som jeho trpezlivosť. „Sociológiu určite“ odvetil. „Vyzerám ako socka?“ spýtal som sa. „ Ale nie, no možno trochu, ale vieš sociálny, to ma veľa významov“ a smial sa. Nechal som to tak a obrátil som kartu: „A ty čo študuješ?“ „Ja študujem vraždu“ povedal mi. „Vraždu? To fakt?“ prekvapene som sa spýtal. „Hej vraždu.“ „No a ako to myslíš, že vraždu“ stále som nechápal. „Pred dvoma týždňami dokopali nejaká partia jedného chalana pred vchodom“ začal. „O dva dni na to zomrel...prasknutá slezina“ povedal. „Aha... a ...poznal si ho?“ spýtal som sa. „Nepoznal som ho dobre, ale viem, že to bol dobrý človek a nikdy nikomu nič neurobil“ povedal. „A čo teda študuješ?“ nedal sa odradiť. „No ja tak trochu na lekárskej fakulte “ povedal som mu. „Ejha to tam aj pitvete čo?“ „No v prváku na anatómii, v tretiaku na patole a v piataku budú súdy.“ „A...to...akože si v tom svojom prípade sám?“ spýtal som sa. „Sám, no ale nado mnou v paneláku býva dopravný policajt a podo mnou kriminalista, takže dohadzujem im niečo, čo zistím, lebo zopárkrát ma už prichytili s drogami ale pustili ma. Ale nemajú sa nejako k veci, tak idem viac menej na vlastnú päsť.“ Tie drogy som naschvál prepočul a spýtal som sa ho: „A poznal si tých útočníkov?“ „Nie ale mám vytipovanú skupinu.“ „Ale ty si sám a oni sú teda skupina, to sa nebojíš?“ „Prečo by som sa mal báť? Mám toto“ zdvihne bundu a ukazuje na opasok kde ma niečo pripnuté. „Obušok?“ „Nie obušok, ale teleskopická duralová tyč.“ „Ejha ty si teda boss.“ „A tie drogy, to čo?“ nedalo mi“ to len tak?“ „No beriem to.“ „To vážne?“ povedal som prekvapene, pretože ešte som nemal možnosť konfrontovať a rozprávať sa osobne s človekom čo ich berie. „Bol som čistý“ začal“ Pred dvoma dňami bola osudná noc. Po dva a pol mesiaci som zase v tom. Aj teraz mám v sebe jointa a slivku. 2007Čka, od kamaráta, dobrý ročník.“ No asi preto sa na mňa celý ten čas usmieval. Rozmýšľal som ako ho nezačať poučovať a neisť proti nemu a tak som mu dal otázku: „Hm, a aký vidíš smer a zmysel v tom, čo robíš?“ „Tak. Nevidím zmysel. Moje orgány a telo nevydržia viac ako 40 rokov života. Nemám na výber. Ja nikdy nebudem mať ženu a deti, rodinu a usporiadaný život,“ smutne povedal. „A ty počuj kam ideš? Ja idem na autobusovú stanicu pozrieť autobus“ povedal. „No ja idem na pumpu tým smerom dačo stopnúť “odpovedal som. „To si sem prišiel s Martina stopom?“ „No hej, ale ja idem na Partizánske.“ „Počuj a teší ťa niečo, vidíš šťastie v živote?“ pokračoval som. „Ľudia, čo ma do tohto dostali sú šťastní. A ja, keď vidím mojich priateľov a ľudí okolo mňa, že sú šťastní tak potom som aj ja šťastný. A drogy...drogy sú šťastím mojich priateľov.“ dodal. „Ale ja nie som teraz už veľmi šťastný.“ smutne nakoniec povedal. „Aha zaujímavé...a ak sa môžem spýtať, čo berieš?“ „To ti tu teraz nemôžem povedať“ „Neboj sa ja ťa neplánujem ísť udať, to som ťa mohol poslať hneď kade ľahšie jak si cigaretu pýtal.“ „No mohol ale ostal si kráčať so mnou.“ povedal. „Tvrdé?“ spýtal som sa. „Aj.“ „Počkaj tu si pozriem bus kedy mi ide.“ „No dobre tak ja teda pomaly pôjdem.“ povedal som mu. „Tak sa teda maj a drž sa, nech sa ti darí.“ povedal. „Držím sa. Pekný deň ešte.“ odpovedal som a šiel som svojim smerom. Tak mi bolo dopriate vypočuť si smutný príbeh mladého človeka, narkomana. Bol som s toho trocha zaskočený a dopletený. Koľko protichodných túžob a postojov, bojov a závislostí, v tak mladom človeku. Očistenie mena skoro cudzieho človeka aj keď zvláštnym spôsobom. Závislosť a hľadanie šťastia navzájom. Smútok a bezmocnosť zároveň... Vďaka, že mi posielaš do cesty nie vždy „svätých“ a príkladných ľudí. Vďaka, že aj v jednoduchosti a tvrdej realite môžem nachádzať Teba. Vďaka, že si mi nedal okolo neho prejsť zrýchleným krokom. Vďaka, že si mi dal silu vypočuť a nie poučovať. Vďaka, že trháš zo mňa farizejčinu aj takýmto spôsobom. Vďaka, že mi nedovoľuješ žiť iba vo svojej "svätej" bubline. Vďaka, za to, že mi ukazuješ svoju lásku aj tam kde by som ju nikdy nehľadal. Ďakujem
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?