Ako som raz sedel sám v izbe na internáte a mal som otvorené dvere, pozerajúc sa na mapu Chorvátska že či mám na to guráž a odvahu trepať sa do neznámeho kraja stovky kilometrov od milovaného kraja. Keď tu zrazu klopal Dano, spolubývajúci od vedľa, a už ani neviem čo pôvodne chcel. Že čo to mám za mapu, aký to je štát. Ta že Chorvátsko a Bosna. A chystám sa na výlet stopom a že nemám kolegu. A ani mu to dlho netrvalo a že ide so mnou ak nikoho nemám. Tak, že len budem rád, nech si to premyslí. Vďakabohu si to nerozmyslel. Tak sme boli dvaja. Ako som sa neskôr dozvedel Dano mali Vlakovicu so spolužiakmi, dáke vínečko sa popilo a zrejme mu to dodalo odvahu na bláznivú vec. Tvrdil že si to moc nepamätá alebo len hmlisto, ale to si len určite vymýšľal. Verím, že odvážny by bol bez okolností vo vlaku ešte viac. Ako sa neskôr ukázalo bola to pravda. A bol z neho najlepší parťák akého som mohol mať. Celý týždeň sme plánovali cestu, veci ktoré berieme, potraviny, čo nakúpime a tak. Spať budeme v stane spacáky sme mali. Tak sme sa vydali na cestu.V piatok sme začínali v Martine, ako vždy na Jesenského ulici. Hádam nebudeme stáť hodinu už tu v MT. Palec hore a ide sa. Strieborný Golf a ďakujeme Marekovi P .a spolužiakom, že nás hodili do Prievidze. Verím, že ste nám držali palce. V Prievidzi pri Omfauke, kde ja už mám vychodený kruh za tie dva roky, sme zastavili uja na červenej oktávii. Tu bola pestrá debata o hornonitrianskych baniach, ktoré nemajú okná. V Zemianskych Kostoľanoch nás vzala Pani, sama v aute, čo sa tak často nestáva, keď sú na ceste dvaja nebezpeční medici. Pochválila sa úspešnou dcérou, ktorá robila na kriminalistickom ústave v BA a vyštudovala molekulovú biológiu. Preto pozor! všetci tretiaci, ktorí neohľaduplne podceňujú tento predmet tu v MT. Tak potom sme sa zastavili u nás doma na obed (posledné teplé jedlo), ja som si pobalil veci, čo bolo treba, stan, karimatku, spacák, nejaké handry, konzervy, paštéky a tak. Vďaka Robovi F. SDB. Ktorý nám potom odobril cestu a svojimi modlitbami nás na celej našej púti sprevádzal. Sadli sme môjmu bratovi do auta, dal som zbohom rodnému kraju a cesta do sveta bola pred nami. To je pocit, máš cieľ, okolnosti už nie sú úplne v tvojej réžii. Istota v neistote. Pokoj v bláznovstve. Viezli sme sa až do Chrabrian (dedina pri TO), lebo tadiaľto prechádzali všetky autá z okolia na Nitru. Tu sme vyskočili. Dali tabuľu NR/BA tzv. podvojná tabuľa v stopárskom slovníku. Batohy za strom (lepšie keď ich nevidno) a čakali, či sa rybička chytí. Za 15 minút sa chytila. Biele kombi. Že nás vezme do BA. Tak sme sa natrepali batohy do auta a smer BA. Cestou sme zistili, že chlap je Bratislavák, no býva v dedinke neďaleko PE. A robí v Rakúsku s kvietkami a ružami. Tak nebola BA bola Wien. Cestou nadával na veľa vecí, na bratislavské obchvaty, na Slovákov, systém na Slovensku a ešte že minule kúpil platničku či šporák alebo televízor a že mu kábel nedali hovada. Ale ináč sme mu aj oponovali a debatovali, aby cesta do Viedne utekala rýchlejšie. Míňajúc rakúske veterné elektrárne, sme sa dohodli, že nás vyhodí pár km pred Schwechatom, lebo keď sa stopár dostane večer do mesta (a W je celkom také mestečko) tak to je úplne zabité, a spať sme nemali kde, v centre mesta niekde v parku by sa s bezďákmi horšie vychádzalo. Poďakovali sme mu a ostali na pumpe, kde sa krížili smery Viedeň a Budapešť. Hneď si nás všimli “diskriminovaní,antisociálni” občania Slovenskej Republiky, tmavšej pleti. Že idú z Talianska a chcú nás zobrať, že idú do Galanty. Super. Isto k vám pôjdeme. To vôbec nevadí., že máme iný smer, oni nás chcú veľkodušne zobrať. A vysvetliť si to dať nechceli. Tu sme stretli ďalších dvoch stopárov, dúfajúc, že nie konkurencia. Našťastie nie. Budapešť. Kým som sa s nimi rozprával, Dano stopol auto. Francúz, že nás berie. Ale ide na Budapešť. Tak sme stopli auto pre kolegov. Pomôcť kolegovi stopárovi v núdzi treba, nikdy nevieš, kedy pomoc budeš potrebovať práve ty. A potom ešte raz prišli tí slovenskí taliani s vajdom, že nás berú. Okamžite sme ich poslali kade ľahšie. Ja som stopoval a kolega išiel troška pootravovať ľudí na parkovisku. Aj tak treba, keď chce byť stopár úspešný. Po chvíľke behania a presviedčania, sme narazili na staršiu bielu dodávku plnú mladých. Sympatická mladá šoférka, ktorú Dano tak dokonale spracoval, že sa začala na nás smiať a bola ochotná nás s jej parťákmi zobrať na Viedeň. Šli niekde do Álp lyžovať. Blondína Maďarka, vedľa nej Škót, vzadu som ja sedel s Francúzom a Američanom zo San Francisca. Internacionálna zostava plus dvaja Slováci. Aj tu sa nás pýtali kam ideme a prečo, a či nechceme ísť s nimi na výlet. Američan mi dokonca tvrdil že bol už dvakrát kidnapped a musel zaplatiť ťažké prachy. Neskôr ma presviedčal že dokáže vidieť budúcnosť, že on je prorok. A tu Dano našiel svoje povolanie. You will be a gynecologist, it is your destiny. Osudu neutečieš. A tu sa začal dej zahraničného predstavenia zamotávať. My že chceme ísť na juh na Graz, ale oni že idú na západ na Innsbruck. Tak že obídeme Viedeň a za ňou nás vyhodia. Tak sme vytiahli mapu. Troška chaos a zmätok. Tak kolega vybavil niečo s tým Škótom a ten začal nastavovať GPS. Asi na dvoch výjazdoch sme zazmätkovali a nevedeli či už, a či nie von. Tak sme sa stále viezli. Asi pol hodinu cca 60 km. A nebolo kde zastaviť, bo vyskočiť môžeme len na pumpe. Á konečne pumpa. Tu nás nechali. A mysleli sme si, že zle. Innsbruck smer to nie je dobré. Tak sme kukali do mapy a na tabule. A tam že Graz 178 km smer Juh. To jak možné? My sme na dobrom smere. Boli sme v tom, že stále obchádzame Viedeň. A do omylu sme aj uviedli toho chudáka Škóta, ktorý zrejme zle nastavil GPS na Graz na Juh. Ako dobre. Veríme, že nakoniec aj naši internacionáli neskončili niekde v Chorvátsku. Ale ďakujeme veľmi pekne a prosím nehnevajte sa, my sme takto stopom v Rakúsku prvý raz. Bad Fischau, benzínka, dedinka blízko. Dve hodiny pýtania a otravovania ľudí už v tme. Už nás nik nechcel brať. Všetci nám tvrdili, že odbáčajú hneď doprava dole z diaľnice. My sme im neverili. Tu som vystresoval takého Čecha tak, že som spustil po nemecky, pokračoval po anglicky a dorazil to česky. On to odrazil česky a anglicky ma poslal do prdele. Chudák asi bol v strese. Dano tu dokonca spravil rozhovor s jedným kamionistom o tom, či vyzeráme tak nebezpečne. Ani nie, ale drží nám palce. Dnes večer sme sa zmierili s tým, že budeme spať v rakúskej zime. Aj tak dobre, dnešný cieľ bol maximálne Bratislava. Máme neplatený nadčas. Tak sme čo to zjedli a hybaj s čelovkami dakde do poľa hľadať romantické miesto pre stan a pokojnú noc. V celom Rakúsku je zakázané stanovať (pokiaľ ťa nenájdu), na pumpách ležať bezpečné nie je, veľa ľudí, hluk diaľnice, svetlá áut. Tu by sme si moc neoddýchli. Kráčame chladnou rakúskou nocou do neznáma, keď tu zrazu plot. A dlhý plot. A cesta. A na konci dlhej cesty opäť plot. Tu padol môj geniálny nápad. Preskočme plot. V noci nás nič nemôže prekvapiť, budeme v bezpečí. Prekvapilo. Preskočili sme. V miernom mraze o 21:00 sme rozložili stan, umyli zuby, a už sme ležali v teplých spacákoch. Čo môže byť lepšie. Pokojne sme zaspali. Uprostred tmavej a mrazivej viedenskej noci sme sa strhli zo spánku na zvuk: MÚÚÚ. Do prdele, krava. A pri nás kopa slamy a sena. Tak preto tam bol ten plot. Keď zabučala tretí krát a usúdil som, že sa mi to asi nesníva. Rozhodli sme sa ísť pozrieť von. Čelovka a ide sa overiť. Ja som nemal šošovky, tak som vyslal mladšieho. A hláška večera: “Aha krava a rovno tri metre od nás a kuká na nás. A to neni krava to je býk.” Našťastie bol ešte jeden menší plot a miestami len elektrický plot, takže sme usúdili, že ak by ujo býk nebol spokojný a moc by sa mu to nepáčilo, tak aj tak by bol mäkký to preskočiť. A tak sme spali ďalej. A o šiestej zasa, ale nie už raz, ale mnohokrát. Á tu ich bude viac. A ráno sme sa zobudili v zamrznutom stane, pričom Danovi troška omrzli prsty na nohách a musel si obliecť dvoje nohavíc. Po zbežnej prehliadke sme zistili, že sme vo vyhradenom priestore zo senom a žrádlom pre kravičky. A nebola tam len jedna, ale asi 30 kráv, zopár teliatok a býkov. Tak zopár foto s kravkami, ktorým sa nepáčilo že im niekto kempuje v rezervácii. Keď som vyliezol zo stanu mal som červenú bundu. Prišiel ku mne býk, cez plot na mňa pozeral, za ním jeho hárem. Kývol na kravy a išli preč, zrejme zhodnotil, že až taký nebezpeční sme neboli. Dokonca sa na nás prišiel pozrieť miestny farmár na terénnom aute, odišiel, zrejme musel mať potom pekný deň, možno sme ho pobavili. Sedíme na raňajkách na lavičke, pri pumpe. Koláče s Billy a lahodná konzerva Bramborový guľáš s údeninou. Jeden kúsok údeniny, a aj ten sa tváril iba ako mäso Keď sme rozmrazili stan a preschli nám spacáky, pokračujeme v stope, veriac že dnes budeme ďaleko za Grazom. Dve hodiny od siedmej a zas nič, však tí Rakúšania sa stále vyhovárajú, ani Slováci čo prišli nás nezobrali. Čo už. Už aj lepšie bolo. Tak sme stopovali ďalej, keď nám zastavila mladá baba, opäť sama v aute, mala veľmi pekné oči. Že za 10 eur nás hodí do Grazu. Tak sme porozmýšľali a dali sme po 5 a viezli sme sa do Grazu. Sandra 30 ročná Nemka, nám hovorila že Rakúšania moc nechcú brať, je registrovaná na internetovom platenom stope a berie stopárov. Aj ona kedysi stopovala a veľa cestovala. Fyzioterapeutka, ktorá sa venovala alternatívnej osteológii. Tak sme si trosku aj rozumeli medicínsky. Dano s ňou viedol urputnú debatu ako okcipitosakrálne spojenie cez durumater ovplyvňuje bolesti človeka. Cestou sme sa dohodli, že ona ide na Graz Ost ale môže nás zobrať na výpad na Maribor na Graz West, ale musí byť hodinu pri pacientovi. Behala po celom Rakúsku. Tak nám dala na seba číslo, identifikačnú kartu z adresou. Nechali sme si u nej batohy v aute a vyhodila nás v centre Grazu. A mali sme súkromnú prehliadku historickým centrom, tržnicou, obchodíkmi, parkami. Pekné mesto. Na hodinku sme sa poprechádzali, kúpili si kávičku. A prišla Sandra a hodila nás na výpad na Slovinsko. Stopárska dôvera. Stopovali sme na výpade na diaľnicu. Na internete som čítal že akonáhle tu zelení uvidia stopára, dávajú mastné pokuty a dakomu už aj hrozili väzením ak nechcel zaplatiť. Tak sme to riskli, miesto bezpečné no značenie nepustilo. Tŕpli sme tu asi pol hodinu, zastavilo nám malé červené autíčko s Nizorakúšanom. Študoval stavebné inžinierstvo a rád brigádoval v reštaurácii a robil šaláty. Chcel nám ukázať dobré miesto na stop priamo v Leibnitzi, kde Slovinci chodia nakupovať. No nezhodnotili sme ho ako práve najlepšie. Tak sa otočil a s ochotou nás hodil spať na diaľnicu, na najbližšiu pumpu. Zabitá pumpa, málo áut. Tu sme sa rozhodli konečne naobedovať. Vytiahli sme chleba, papriku, rezne a jedli. Ta nestopuj, bo ak nám niekto zastaví, tak čo stým budem robiť. A nie. Musel stopovať. Zastavilo nám čierne VW BORA. V tom zhone sme nahádzali všetko jak bolo do batohov a buchli to do auta. Človek sa nemôže ani v pokoji najesť. Dvaja čiernovlasí chalani, English, Deutsch nula bodov. Russian, zakaukazsky. Ani slovo sme nerozumeli a ani oni nám napriek úsilnej námahe. Išli od doktora a študovali tu. Akurát to sme postrehli. A že sú z Čečenska. “Dano, čečenská mafia. Buď ticho, to rozumejú, lebo nás rozkuchajú. Išli do Ľubľany. No my sme chceli ísť na Maribor a Záhreb. Benzínku sme minuli. Tak sa vezieme navyše asi tristo km do hlavnej metropoly Slovinska. Musíme vyskočiť skôr, tam to bude zle. Tak sme vybehli na pumpe kdesi v Slovinsku. Zakaukazskí chlapci nám popriali peknú cestu a odišli. Tu sme dojedli obed roztrúsený po ruksaku a stopovali sme ďalej. Dlho. Jeden jednu cestu , druhý druhú. Zastavili nám dvaja mladí Chorváti, čo študovali v hlavnom meste ale boli z Rijeky. Hovorili nám že sa nemusíme báť, že ak nezakladáme oheň a nerobíme bordel pri stane, policajti nerobia problémy. Navyše nie je teraz hlavná sezóna. Len aby sme si dali v Bosne a Hercegovine pozor , a niekde ešte aj v Chorvátsku na tabule PANE MINE!. Na internete som čítal, že 4 percentá Bosny okolo ciest sú stále zamínované, 800 ľudí ročne zomrie na takéto nehody. Tak tam asi budeme pekne v kempe, v meste a nie na divoko. Ľubľana bola kritická. Stáli sme tam na starej ceste, aj na výpade na diaľnicu asi 3 hodiny. Preverila naše schopnosti, vytrvalosť a odolnosť. A to že sme ju prežili, znamená že sme nesmrteľní. Blízko bol na kopci kostolík a asi kláštor, tak by sme sa niekde tam privtreli. Nebolo treba. Zastavilo nám brutálne auto. Biele Mitsubishi Lanncer EVO (FAST AND FURIOUS). Matevjž Boh s frajerkou. Žíhal to cez dvesto na tej stíhačke diaľnicou, to bola jazda. Smer Koper, pobrežné mesto pri Taliansku. No vyskočili sme na pumpe, blízko dedinky Postojna (známa svojou unikátnou jaskyňou). Tam zase nič dlho nechytili. Jeden rumun nás odbil tým, že chodí odtadeto autobus do Postojnej aby sme šli ním. No isto. šli sme sa tety pumpárky spýtať. Tá nám vysvetlila cestu do Postojnej. Že kilometer. To bola taká dlhá dedina, že sme šlapali asi zo 5 km cez ňu. Smer stará cesta Rijeka. V noci nás už nevzal nikto, ani na starej ceste, ani na diaľnicu. Trošku sme si pochodili s tými ťažkými batohmi a išli hľadať miestečko na nocľah. Pár stoviek metrov na konci mesta za pumpou v poli. Kríky, strom, pošliapaná mäkká tráva. Čo môže byť teraz lepšie. Široko ďaleko žiadnej kravy, nuž bude sa dobre spať. Červené svetlá, aby sme moc ľudí nedráždili, stan za chvíľu postavený a noc pred nami. Konečne pokojne........
