reklama

Misia Međugorje stop 2012 2.časť

Po pokojnej noci bez kráv a iných rušiacich elementov, pohoda-jahoda, sa prebúdzame do zamračeného skorého rána. Je asi 6 hodín, musíme rýchlo pobaliť stan, spacáky, veci, aby nás niekde po ceste nestihol dážď alebo búrka. Ideálne by bolo niekoho čo najskôr stopnúť, dnes to ale bude ťažké, ľudia do práce moc nejdú. Dnešným cieľom je Chorvátsko. Ešte sme netušili, že príde veľká kríza stopu. S tým treba vždy rátať, nastane práve vtedy, keď človek chce rýchlo stopnúť, chce mať úspech. Kríza tlačí do pokory, nie je to v tvojich rukách

Písmo: A- | A+
Diskusia  (18)
Obrázok blogu

Za východu slnka stopujeme, dohodli sme sa, že skúsime 15 minút a ak nás nikto nezoberie ideme sa na pumpu umyť a doplniť vodu. Nahadzujeme tabuľu Ilirska Bistrica smer Rijeka. Á deň začína sľubne, malý starý pežot. Srb, zvárač CO2, ktorý šiel akurát na železnicu, nás berie asi 20 km do dedinky Pivka na železničnú stanicu. Tu sme veľmi dlho stáli, málo áut, nikto nezastavoval, všetko len blízke dedinky. Našli sme opustený dom hneď oproti nám, máme kde spať prinajhoršom. Tu sme zistili, že sme stratili mapu. Zrejme na tej autobusovej zastávke, kde nás bral tento Srb. Po dvoch hodinách nás to v tej hnusnej zime prestalo baviť a šli sme na stanicu pozrieť prípadný vlak do Rijeky. Super, večer o ôsmej. Aspoň sa umyjeme konečne. Dano šiel na Wcko a ja som sedel na lavičke na nástupišti a strážil veci. Pritom som si spomenul, že som si bral cestovnú bibliu, možno padne vhod, Ž 121. Nie je to v našich rukách. A prišiel nám do cesty malý zázrak. Ako som tak sedel, pribehol ku mne chlapík v zelenej bunde s čiapkou na hlave, jeden foťák na krku, druhý na statíve. Pozdravil ma po slovinsky a pýtal sa niečo. Ta ja, že English, Deutch? Ok. Že či už išla Brigita a ešte nejaké dve ženské mená mi povedal, tie už neviem. A ja neviem, asi nie, nevidel som žiadnu Brigitu. Spýtal som sa, že ako tá Brigita vyzerá a čo to je. Dozvedel som sa, že on je veľký vlakový fanúšik a fotograf a onedlho tadiaľto pôjdu slávnostne posledný krát tri lokomotívy, z toho jedna ešte z čias prvej svetovej vojny. Tak, že nie určite nešli ešte. A postupne sa začali vynárať ďalší vlakoví fanúšikovia s fotoaparátmi, bolo ich tak do 20. Debatovali sme s nimi po anglicky, vysvetlili nám všetko možné aj nemožné o vlakoch, vojne, výrobe, stratégiách a tak. Spýtal sa skade sme a kam ideme. Tak sme mu povedali o našej začínajúcej kríze. A on povedal, že ak tu s ním počkáme na tú jeho milovanú Brigitu, potom nás zvezie veľmi rád do Ilirskej Bistrice. Bol úplne nadšený a radostný. Vďaka ti Brigita, veľká vďaka, zachránila si nám v tejto slovinskej diere naše biedne stopárske životy. Konečne prišla Brigita a aj ďalšie železničné dámy, vystúpili z nich slávnostne oblečení železničiari, a my sme si mohli porobiť fotky a pozrieť sa aj čo Brigita ukrýva vo svojej oceľovej duši, bola to riadna mašina teda. Pár ton železa, kilometre najazdené po desaťročia týmito krajmi. Bola pôvodne z Talianska. Neskôr sme sa pobrali s našim veľkodušným vláčikovým fanúšikom ďalej. Celú cestu sme počúvali o vojne, vlakoch, histórii, fotografovaní a tak. Išiel do Bistrice, lebo Brigita tam bude mať ďalšiu zastávku. Tu som Danovi povedal, že pozri tank a ponorka tam na tom bilborde. A chlapík nas ochotne zobral do vojenského múzea neďaleko. Prvýkrát v živote som videl ponorku a torpédo. Tak sme sa tešili všetci traja ako malí chlapci. Odtadeto sme sa dostali do Bistrice, kde sa s nami náš kamarát rozlúčil, zaželal nám šťastnú cestu a išiel fotiť Brigitku. Tu sme si zas prešlapali celé mesto a zase nič. To bude určite tým počasím. Zas dve hodiny a nič. O dvanástej sme sa vybrali na Chorvátske hranice pešo. Asi 30 km, do večera stihneme. Tak sme si okolo desať kilometrov kvalitne užili, cestou nám aj tak nik nechcel zastaviť. Všade tam hnojili všetko to tam smrdelo. Tak sme skončili pri nejakom motoreste asi 16 km od hraníc. Aj tu sme stopovali ešte hodinu. V tej zime sme sa dohodli, že aj taký čajíček by padol vhod. Pekne sme si sadli to reštaurácie, dali si čaj a pizzu na polovicu jak také socky, čašník mal z nás kvalitnú zábavu, keďže nás asi celý ten čas videl a povedali sme mu o našej ceste. Dokonca nám doniesol poloprázdnu fľašu kečupu, že nech si dáme. Tak sme sa potešili, že aký to grátis turistom zo Slovačky. Tu sme mali prvé teplé jedlo od nášho odchodu z rodnej zeme. Krátko na to asi okolo 15 hodiny nám konečne zastavilo vytúžené autíčko. Luka K. s priateľkou, obaja z Ľubľany, šli na nedeľné poobedie na výlet do Rijeky. Ako dobre. Veľmi fajn boli, dosť sa o nás zaujímali, kam ideme a prečo, čo študujeme , kam chceme ísť pracovať. Bavili sme sa o mentalite Slovincov, tvrdili nám, že sú very closed, nechcú brať stopárov. Vďaka vám , dvom usmiatým slovinským výnimkám, ktoré boli ochotné zobrať dve slovenské socky. Pomenili sme si kontakty, a hovorili že v blízkej dobe prídu do Banskej Bystrice za kamarátkou, možno sa budeme môcť stretnúť. Konečne Rijeka. A tu nastala ďalšia kríza nasledujúcich hodín. Dostali sme sa do centra veľkomesta, rozťahaného po severnom pobreží a v skalnom upätí. To bude ešte len sranda, spať tu niekde. Bolo asi 5 hodín. Ako sme vystúpili, hneď sa na nás vrhol dôchodca, že kam ideme, lebo má pre nás veľmi výhodné ubytovanie. Hej, my sme mali svoje výhodne ubytovanie pripnuté na ruksaku. To sme ešte netušili, že v Rijeke stanovať môcť nebudeme. Ale nevadí. Konečne more! Tak sme sa tešili znova. Lode, pobrežie, vôňa mora a smrad rýb. More som už dlho nevidel, konečne po takom čase zas. Tak sme sa pofotili, a šli sme na prechádzku mestom. Chceli sme ísť na diaľnicu, ďaleko. Nedostali sme sa, odporučili nám vyskúšať pobrežnú cestu. Chyba, pekná ale teraz mimo dovolenkovej sezóny, málo frekventovaná na vzdialenejšie miesta. Zaobstarali sme si na pumpe mapu a začali stopovať na pobreží. Kukali na nás jak na debilov, že čo tu chceme mimo letnej sezóny, občas nejaký stredný prst sa mihol. Nevadí. Našli sme celkom fajn miesto nad lodenicami, kde sme pootravovali pár ochotných dôchodcov, aby sme sa troška dozvedeli o miestnej klíme a cestách. Smiali sa, v dobrom, že nech len skúšame. Aj tak sme im moc nerozumeli. Stopovali sme. Nič. Ani slušná tabuľa CAMP nepomohla. Zotmelo sa. A my v centre Rijeky, na serpentínach, a v prdeli. Prešli sme po tme cez lodenice do najbližšej dediny. Hoci sme v lodenici našli opustený a prázdny dom ale báli sme sa tam ostať, veď čo ak dakto príde domov alebo na návštevu. Tak sme si prešlapali do ďalšej dediny, miestami bežiac s čelovkami po tých úzkych zákrutách. Ostali sme visieť v ďalšom meste, priamo pri služobnom vchode do lodeníc. Nič. Jedine strážnik mi povedal kde je CAMP a lacný hotel. Lenže do kempu nás už nikto nezobral. Pred nami park s lavičkami. Tam to asi dobre nebude, tu ľudia chodia do nočnej, budú nás vidieť. Všade samé kamene, okolo dediny strmá skala, tráva, lúka nikde. No to teda. Po 1 km sme našli vstup do skalnej steny, dáke kamenné schody. Ďalej šla už len zarastená cesta, plno tŕnia, kríkov. Celkom to tam aj strmé bolo. Keď sme sa tam tak štverali, tak asi po 20 minútach sme narazili na chodbu vytesanú do skalnatej steny vysoko nad lodenicou. A na konci chodby plechové dvere s číslom 9. Škoda , že zamknuté. Trochu ďalej malé opevnenie, zrejme s guľometným hniezdom. Nad týmto, zrejme bunkrom ešte z vojny, ktorý slúžil na ochranu a hliadku nad lodenicami, bola už len strmá skala a koniec srandy. Tak sme po miernom uvažovaní skončili pri tom, že lepší hotel dnes už nenájdeme. Stan tu nerozložíme. Hodíme sa len tak na divoko do tej chodby, a keby náhodou pršalo prikryjeme sa vrchom zo stanu. Spravili sme si pohodlie v našej útulni pod holým nebom s krásnym výhľadom na lodenice. Hádam sa do takejto diery nebude niekto alebo niečo v noci trepať. Tak sme si ľahli. Ani sme sa moc nebáli, únava nás premohla po celodennom šlapaní. Nemali sme na výber. Po krízovom dni (prešli sme len cca 70 km) toto bol klinec večera. V noci nás zobudil našťastie len taký mierny dážď, ale dalo sa to prežiť. Celkom sme sa aj vyspali. Ráno sme videli ako robotníci nastupujú na zmenu. A my sme spokojne sedeli v našom úkryte. Pobalili sme veci. Jeden z nás (nebudem menovať ktorý), tu akútne položil nášľapnú mínu, lebo lepšie miesto nebolo nikde, ale nakoniec sme sa spoločne zhodli, že zodpovednosť za to nesiem ja lebo som toho druhého na to nahovoril. Cestou späť sme stretli dvoch ľudí našim smerom. Tak sme rýchlo utekali. Veríme, že nemali v bunkri tajné zásoby. Ďalej sme chceli ísť po pobreží až do Splitu. Nemožné. Nik nám za hodinu nezastavil ani do najbližšej dediny. Veľa áut, autobusov a nič. Rozhodlisme sa, že ideme na vlak do Zadaru z Rijeky. Eurá v MHDečke nebrali, gottseidank že kamarát z Oravy mi dal 20 Kuna. Jeden dedko nám povedal, že lístok do Rijeky stojí 10. Ale mali sme dva veľké batohy, tak sme boli trošku na pochybách, či dvacka bude stačiť. Keď prišiel autobus, a keď Dano pýtal lístky a šofér videl tu dokrčenú dvacku, usmial sa a kývol rukou, choďte ďalej, peniaze nechcem. Zázrak číslo jedna dnešný deň. Zadarmo v MHD. Asi nás videl stopovať a s nami súcitil. Dostali sme sa do centra Rijeky zas a znova, vymenili pár eur na cestu. Potom sme šli pozrieť na autobusy. Stáli 360 kuna do Splitu. Ta toľko sme nemohli dať. preto sme teda utekali na železničnú stanicu. Vlaky na Split nechodia, len na Zahreb a Ogulin. Super. Jeden chlapík nám povedal, že aby sme šli mestskou do Grobníka že tam sa dá stopovať. Tak sme našli MHD. Išla až o hodinu. Spravili sme si obed priamo v parku na námestí, tak sa na nás trochu usmievali, keď sme tam vytiahli salámu, klobásu a chleba. Okolo nás samé holuby a čajky číhali jak supy. Tak sme sa dostali na MHD. Šofér nám povedal, že aby sme vyskočili v Čavli, tam sa kríži diaľnica. Vyskočili sme. Krížila sa. V 150km rýchlosti nám asi nezastaví nikto. Ešte bola jedna možnosť. Cestarina, pay toll, miesto kde sa vyberá mýto za diaľnicu. Hej 7 kilometrov šlapania v tom teple. Čo už. Cestou nás nikto nebral. Boli sme zúfalí. Otravovali sme ľudí pri jednom motoreste, aby nás hodili aspoň na najbližšiu pumpu na diaľnici. Lebo na diaľnici sa nemôže stopovať. Aj by sme zaplatili dačo. Nikto. Všetci opačným smerom. Zastavili dve dámy v červenom aute, len som sa rozbehol k nim , naštartovali a odišli. Hm, tak dnes vyzeráme nebezpečne. Jeden chlap nám povedal, že raz videl na cestarine stopára, aby sme skúsili. Tak sme to riskli, dolepení ale šli sme. Vôbec sme nevideli, ale absolútne, veľkú tabuľu, že zákaz AUTOSTOP. Hádam len na diaľnici, na cestarine autá spomaľujú tam by sa možno dalo. Tak prehadzujeme batohy cez oplotenie dialnice a preskakujeme plot zas a znova. Prvý krát stop na diaľnici, za rampami a zábranami. Strach. Keď prídu fízli máme po prdeli. Ale iná cesta nie je. Zastaví auto. Nič. Neberie nás. Len si šiel ciguaretu zapáliť. Hodinu stojíme. Sú už dve hodiny popoludní a my už deň blúdime po okolí Rijeky s stále nič. Tu nás pomaly začala načínať beznádej, že ako tam my prídeme. Dialnica šla na Záhreb. Pôvodne miesto kade sme chceli ísť. Ach tá Ľubľana a tá čečenská mafia. Zrazu zastaví veľké 9 miestne auto. Sympatický chlapík nám hovorí, že má veľa miesta a veľmi rád by nám pomohol. Ricardo. Zázrak číslo dva. V tejto biede prišiel ako blesk z jasného neba. Ricardo je profesionálny tréner, cestou sa rozprávame o športe, rodine a ľuďoch v Chorvátsku. Ide do ZG. Vyhodil nás za križovatkou na Juh Split. Niekde pri Bosiljeve pri Karlovači. Ešte že máme tú mapu. Pláň, kaňon, pumpa, obrovské parkovisko. Veľmi málo áut. Tak jedno za desať minút. Ale konečne sme sa dostali z tej Rijeky. Dva dni stačilo. Aj tu nás nik neberie. No dnes tu budeme spať , pol piatej, pomaly aj tma už bude. Keď tu zrazu v diaľke zbadáme 2 autobusy. Zastavili na pumpe. A sú prázdne. Zaujímavé.-Choď sa spýtať či nejdú naším smerom na Split -Ach pochybujem, aby nás ešte autobus zobral, načo tam pôjdem. -A tak dobre, keď tak, tak aspoň pôjdem debila spraviť. Tak som išiel. Dvaja vodiči, jeden vysoký, mladý, holohlavý, druhý starší šedivý. -Sorry, can i ask you something? Do you speak English? -A little bit. Trocha sme porozprávali, že skade sme a čo sme zač, asi sa ma trocha báli. -Only if you want, i dont want to bother you, only if you want,maybe we pay you some money. -Ok, stay there, i will speak with my partner and i tell you. Zvesil som hlavu. -You know , we are going to Medugorje to Bosnia, and we have bad day. A tak som odišiel. Čakali sme asi 10 minút. Rozmýšľali sme, kde si asi rozložíme stan. Keď tu zrazu pri nás zastavil autobus, otvoril dvere, a že nás berie nakoniec. Rozhodol sa. A dobre. Vďakabohu. Pekne nám otvoril dvere, buchli sme tam ruksaky a šli do autobusu. Prázdny. Nový. Ešte fólia na zemi v uličke. Rovno z výroby. -Kde si môžeme sadnúť?-Kam len chcete, je to pre vás. S radosťou sme si sadli rovno za nášho záchrancu, že sa trošku porozprávame. Toto bol tretí, najväčší zázrak, v najväčšej stopárskej biede. Ešte som nečítal ani nepočul, že by niekoho autobus vzal. Jurica, mladý autobusár, otec dvoch detí, pochádzal zo Sinj (Senj). Boli s kolegom kúpiť dva nové autobusy OTOKAR, a práve ich idú testovať po diaľnici a po vnútrozemí, že ako sa správajú a akú majú spotrebu. Cestou nebola téma ktorú by sme neprebrali. Od politiky, rodine, štúdiu, záľubách, turistike, krajine. Po anglicko slovensko, vychodniarsko, chorvátsky sme si veľmo dobre rozumeli. Pecka, 400 km do Dugopolja.Thank you very much Jurica! You saved us. Cestou sa ma spýtal, že či viem prečo nás zobral.-Because you are going to Medugorje, odpovedal si sám.Tiež tam bol na púti asi 5 krát. Vďaka, že si nám veril. Cestou sme sa zastavili v jednom motoreste, kde sme si kúpili za 2 eura polievku, naše druhé teplé jedlo. Cestou nám náš kamarát dal dve flaše Cocacoly a na pumpe nám kúpil kekse. My sme boli úplne mimo z toho. Tak sme sa len tešili z takej bomby. Z tak dobrého človeka. Cesta po diaľnici, po vnútrozemí. Ubehla veľmi rýchlo. Cítili sme sa veľmi dobre. Došla debata na pivo. Aké máme na Slovensku, aké majú v Chorvátsku. Tak som mu povedal, že ma raz zobral kamión plný Karlovačka zo Zadaru. Tak cesta šla ďalej. Prišli sme do Dugopolja. Ani sa nám vystúpiť nechcelo. Po takej úžasnej ceste. Spravili sme si spoločnú fotečku. A potom…-Wait a moment.Otvoril chladničku, a vytiahol nám dve chladené Karlovačka, na večer. Krajší večer sme už ani nemohli mať, toto bol pre nás veľký zázrak. Thank you Jurica! We didint forget.Vychutnali sme si večer. A začalo popŕchať. Našli sme miesto pri cestarine v poli. Opäť raz v stane. Tentoraz nadmieru spokojní. Lepšie to už ani nemohlo byť. Po búrke vždy vyjde slnko. Po beznádeji príde nádej. Po šedom príde farebnejšie. Po kríze v Rijeke sme stretli Juricu a autobus...ďakujeme...veľmi....

Dominik Dzian

Dominik Dzian

Bloger 
  • Počet článkov:  32
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Stopár, turista, animátor, priateľ, manžel, otec, lekár-anesteziológ. Zoznam autorových rubrík:  Z toho poznám, že ma Máš rádStopom svetomSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu