Misia Međugorje stop 2012 4.časť

Autor: Dominik Dzian | 5.4.2012 o 12:38 | (upravené 5.4.2012 o 16:27) Karma článku: 7,87 | Prečítané:  803x

Ako sme prešli maďarské hranice a chorvátske pivo z nás pomaly vyprchalo, skúšame stopovať na kruhovom objazde. Dnes sme už veľmi ďaleko. Ani v sne by nám nenapadlo, že už dnes bude Maďarsko. Tu prichádza do praxe stopárska sínusoida. Raz si hore a raz si zase dole. My sme boli už dosť vysoko, keď prišla taká maďarská plytčina v nasledujúcich hodinách, ktorú sme absolútne nečakali.

Kráčame pešo do Letenye. Zmenárne všade zatvorené, no my dúfame, že nám ešte aspoň tu zoberú eurá. Keď sa pýtame na cestu, na výpad na diaľnicu, nikto nevie. Teda určite vie. Ale nie po anglicky, nemecky alebo chorvátsky. Ani ruky nohy nám miestami nepomáhajú. Nemáme chlieb, sladkosti a vodu. Obchody zatvorené, je už dosť neskoro. Tak musí tu byť niekde aspoň supermarket. Po jednom kilometri chôdze skočí do cesty SPAAR. No super. Nakúpime. Tak sme nakupovali. Peniaze neboli. Predavačka nám nič nerozumela. Našťastie sa dalo platiť kreditkou. Ináč si to nevieme predstaviť. Vychádzame von. Tu stoja dve veľké autá plné robotníkov. Značka je CA- Čadca. Keď sme im povedali „Dobrý deň“ tak jeden skoro z nôh spadol a druhý takmer okoktavel. Pýtali sa, ako sme sem zablúdili. Cestujeme stopom z Bosny. Tak to ešte viac boli mimo. Aspoň mali také malé spríjemnenie. Pracovali tu už pár dní na diaľnici. Zobrať nás nemohli. Boli plní a na Slovensko nešli. Ale aj tak. Každý Slovák v zahraničí ťa poteší. Ešte nám stihli dodať, aby sme išli do Nagykanisze, tam bude lepšie na stop. Medzitým sa zotmelo. Ideme hľadať autobusovú stanicu. Taký deduško nám napísal na papier, že autobus do Nagykanisza ide 18:20. Super. Ten nás zadarmo asi už nevezme. Forinty nemáme. Ja ostávam pri veciach a Dano behá po okolí ako splašený a pýta sa ľudí, kto by mu vymenil aspoň 5 eur. Jedna slečna bola veľmi milá a dostali sme sa ku forintom. Cesta do toho mesta, ktoré doteraz nevieme správne vysloviť, ubieha rýchlo. Tu sme našli ďalšie dievča, ktoré konečne vedelo ako tak po anglicky a dozvedeli sme sa kde je vlaková stanica. My potrebujeme diaľnicu. Pýtame sa teda ďalších. Streli sme ešte jednu slečnu, ktorá sa dokonca s nami vydala pár stoviek metrov, aby nám ukázala cestu. Asi sme ju oslovili našim cestovaním. A klinec na záver- A tie Maďarky sú celkom sympatické, len majú veľké nosy (kolega). Na pumpe opäť nič nevedeli, no istý chlap hovoril po nemecky a nasmeroval nás na diaľničný výpad. Pár kilometrov behania s čelovkami. Potom stopujeme asi hodinu. Nič. Bez šance. Po tme sa už nedá veľmi. Asi tu budeme dnes spať. Dosť sa ochladilo. Pri ceste prvej triedy nachádzame most. Ďalej vedú schody a hrádza. Prichádzame do veľmi vlhkého prostredia. Okolo nás je potok, zatopené polia, močiare, trstiny. Počuť kvákanie kačíc a kŕkanie žiab. Ú to bude romantika v tom Maďarsku. Relatívne bezpečné to je. Len kde nájsť miesto pre stan. Ako sme tak chodili, našli sme kúsok suchého miesta pod veľkým stromom. Vytrhali sme tú burinu a trávu čo tam bola, odhádzali konáre, vyšliapali to, aby sa dal ukotviť stan. Rozkladáme náš päť hviezdičkový hotel, fučíme naše karimatky. Moja dostala už v Bosne akútny nádor. Zväčšuje sa. Ešte musí pár hodín vydržať. Zarežeme konzervu na zavŕšenie úspešného dňa. Až veľmi úspešného dňa. Zobúdzame sa do mrazivého maďarského rána. Trošku nám prituhlo. Hodinu nám trvalo, kým sme sa vyšmotili z toho močariska. Momentálne sa nachádzame na prvom výpade na Budapešť. Frekvencia áut asi tak 1/10 minút. No, tu to fičí. Po pol hodine sme to vzdali. Museli sme prejsť asi 6 kilometrov na výpad číslo dva. Frekvencia áut ešte biednejšia. Po ceste stopujeme. Veľa namosúrených a nasrdených tvárí. Ignorujú nás. Asi v týchto končinách stopárov nevidia veľmi často. Na diaľnicu odbočuje pár kamiónov. Tí dvoch veľmi brať nechcú. Ach jaj, zase sa budeme musieť trieskať po starej ceste. Najbližšia dedina je Zalakomár. Dvadsať kilometrov. Po desiatich minútach nám zastavili dôchodcovia, manželia. Boli veľmi milí. Dokonca sa snažili o komunikáciu. My tiež. Rozumeli sme: Zalakomár muzika, harmonika, toc toc (tik tak), mentol, Luxemburg, France. Ujo hral ľudovky na harmonike. Bol na to patrične hrdý. Tu sme uplatnili náš strategický plán. Keď sme sa dovtípili, že sa nás pýtajú odkiaľ sme, začali sme hrať Čechov. Celý čas sme rozprávali po česky, ideme do Brna(možno sa tam dostaneme, človek nikdy nevie). To preto, lebo Maďari asi naozaj trochu nemajú radi Slovákov, alebo skôr stopárov. A my sme to mali asi napísané na čele . Tak a Zalakomár. Dedina niekde pri Balatone. Píšeme tabuľku BALATON. Jedenásť hodín preč a opäť nič. Dnes sme si chceli pozrieť centrum Budapešti. Asi z toho nakoniec nič nebude. Pár minút sme tam ešte stáli. Ach jaj. Musíme nájsť vlakovú stanicu, lebo sa odtiaľto do konca mesiaca nedostaneme. Stanica, prdel číslo dva. Prázdno, stará budova pomaly z čias Márie Terézie. Jeden bicykel, nikde nikoho. Klopeme na okienko. Tu príde staršia predavačka lístkov. Rukami, nohami, ušami, očami, fixkou a papierom sme sa horko ťažko dozvedeli, že vlak ide na Budapešť o sedem minút. Chceme dva lístky. Nedá sa. Forinty nemáme, eurá neberie, zameniť nám nechce a okrem toho nemáme ani kde, kreditky taktiež nechce. Najbližší vlak o štyri hodiny. Tak trošku nás chytala panika. Tu prebehlo pod oknami biele auto. Rýchlo k nemu. Možno nám vymení forinty. No, nevymenil. Stretli sme železničnú políciu. Keď ten chlap vystúpil z auta, mali sme rešpekt. Nabuchaný, ruka taká ako ja mám stehno (aj to som nedocenil), potetovaný, slnečné okuliare, Amerika. Dali sme sa s nimi do reči. Nula bodov. Z diaľky počuť vlak. Už trúbi, hlásia Budapešť. Vybehla aj teta z pokladne. Niečo ohnivo diskutuje s policajtom. My sme už úplne bezradní a stratení. Prišiel vlak. Vystúpili dvaja sprievodcovia a aj tí sa pridali do ohnivej debaty. My sme len tak postávali, tvárili sa zúbožene a čakali čo sa bude diať. Po asi piatich minútach rozhovoru nám ten policajt ukazuje, aby sme išli do vlaku. No my to absolútne nechápeme. Keď už aj predavačka nás hnala do vlaku a sprievodcovia nám otvorili dvere, dospeli sme k tomu, že asi nás zrejme berú. Naskočili sme na vlak a viezli sme sa. No nič nebolo ešte vyhraté. Vo vlaku sme úmorne bojovali s dvoma sprievodcami. Síce nás nechali čakať asi desať minút. Opäť sme si veľmi „dobre“ rozumeli. Chceli nám predať lístky. 4800 forintov za dva lístky. Veľa sa nám videlo. Zobrali nám ISICy, obvolali asi tri rôzne spoločnosti či platia. Trochu sme sa s nimi aj hádali. Ešte 15 minút telefonovali. Tak nakoniec nie, neplatia. Chceli sme vyjednať kurz. Dano píše, že SPAAR má kurz 1 euro = 284 forintov. A sprievodcovia, že nie, 1 euro= 250 forintov. Bez zľavy a so zlým kurzom, skúšali sme ďalej vyjednávať. Krútili sme ešte pár minút. Nakoniec sme sa dohodli. Na najbližšej stanici pôjdeme zameniť za Forinty a potom si kúpime lístky. Balatonlelle. Kolega šiel na stanicu s jedným, ja som ostal pri veciach s druhým. Vlak tu čakal na nás asi desať minút. Vďakabohu za to, že tu sa dalo platiť kartou. Kúpili sme tu dva študentské lístky v Balatonlelle, čiže asi o 50 kilometrov ďalej ako Zalakomár. Viac - menej to prebehlo vykecávaním, hoci sme si moc nerozumeli. Sprievodcom sa to už nechcelo riešiť. Pozreli lístky, preškrtli a nechali tak. Aké to šťastie pre nás. Veľmi sme sa tešili. Asi sme na nich zapôsobili našou bojovnosťou a odvahou (poprípade skôr tou bezradnosťou), Hlavne Dano, keď sa pýtal toho sprievodcu: - English? - NO, -Deutsh? - NO, -Hrvatski? – NO, -ITALIANO? No sme my ale „taliani“. Ale po maďarsky sme sa naučili celkom dobre: tessék, kesenem szipem, jojštep kyvánom, et, kete, három, jónapot (ospravedlňujem sa, ak som to nesprávne napísal). Cestujeme do Budapešti a tešíme sa na pekné mesto. Vo vlaku, keď prišiel hlad, sme vytiahli klobásu, salámu, konzervy a podobné lákavé veci. Zase raz piknik na úžasnom mieste. Ostávame verní tradíciam. Dúfame, že sme nenarobili veľmi veľa chutí našim spolucestujúcim. Kocháme sa krásou Balatonu, pričom hodnotíme zaujímavé chvíle. Blížime sa do veľkého mesta. Budapešť má štyri hlavné vlakové stanice. Vystupujeme na Deli. Chceme si ísť pozrieť historické centrum, pamiatky, mosty. Na informáciach sme dostali sprievodcu v nemčine. Treba ísť na hlavnú stanicu Nyugati. V metre je nenormálny chaos, všetko ide tak rýchlo. Dostali sme sa k lístkom, naskočili na modrú linku. Vyskakujeme na cieľovej stanici. Vaky a spacáky sme uložili v skrinkách na batožinu. Aspoň ich nemusíme vláčiť celým mestom. Chýba nám stopárska tabuľka a zošit. Možno doteraz sa vozia v maďarskom metre, kde sme ich zabudli. Tak sme si prešli Budapešťou. Hrad, kostol sv. Mateja, Szechényi most, parlament, Námestie hrdinov, Bazilika sv. Štefana, Andrássyho ulica, synagóga, opera. Veľmi pekné historické mesto, odporúčam sa tam ísť pozrieť. Aj pivo majú celkom dobré. Strávili sme tu asi päť hodín. Neľutovali sme. Večer sme nasadli na vlak do Ostrihomu. Kým by sme prešli celú Budapešť, trvalo by nám to ešte pár hodín. Po tme sa stopovať už veľmi nedalo. V Ostrihome, blízko slovenských hraníc, sme ešte skočili na maďarské pivo, nech neostanú žiadne nadbytočné forinty. Cestou sme stretli pár pripitých indivíduí. No už sme blízko. Piatok večer. Skoro ako na Slovensku. Tu nás ešte raz zastavila maďarská policajná hliadka. Vysvetlili sme im, že náš smer je Štúrovo. Nechali nás ísť. Slávnostne prekračujeme most Márie Terézie. Sme doma. Môžeme dať vedieť blízkym o šťastnom príchode. Už ani neskúšame stopovať. Našli sme pekné miesto v záhradkárskej oblasti. Pokojná noc. Ráno sme si opäť raz postáli na ceste. V Štúrove asi dve a pol hodiny. Zobrali nás do Nových Zámkov. Potom na Nitru a dostali sme sa až do Solčian. Títo poslední ľudia, ktorí nás zobrali, boli dosť zaskočení. Na otázku odkiaľ ideme, dostali odpoveď, že Bosna a Hercegovina. V tú sobotu sme už priam utekali domov. S vidinou sprchy, teplého jedla a postele, sa dajú vrchy a kopce preskákať. Dostali sme sa domov. Šťastne. Partizánske. Popri tej únave si človek ani nedokáže uvedomiť, koľko toho prešiel. Celkovo 9 dní a osem nocí vonku v stane, približne 2500 km v autách, 100 km prekráčaných, precestovaných 6 krajín, celkovo 30 stopov. Na cestu sme vynaložili asi 15 eur. Peniaze, čo som dal na potraviny, by som minul aj na internáte, 7 eur nás stál kemp. Potraviny a pivo na ceste asi tiež 15 eur. Suveníry tak okolo 10 eur. Minul som asi do 50 eur za celú cestu (odhadom). Celkom nízko nákladová dovolenka. Ďakujeme všetkým, čo nám fandili a verili nám, napriek tomuto extrémnemu nápadu. Vďaka mojim rodičom a priateľom, že to zvládli (uvidíme čo bude najbližšie). Ďakujem môjmu spolupútnikovi Danielovi, za celú cestu, za úsmevné, adrenalínové, beznádejné, bojovné a ostatné úžasné veci, ktoré sme spolu zažili. Navždy nás poznačili, na 99% len v dobrom. Ďakujeme každej jednej stopársky naklonenej a spriaznenej duši za volantom, ktorá to riskla a zobrala nás pár či viac kilometrov. Veríme, že sme im našou prítomnosťou a rozhovormi trochu spestrili a spríjemnili chvíle strávené na cestách. Ďakujeme. Bez vás by sme to nedokázali. Vďaka za neistotu, za beznádej, za úzkosť, za strach, za núdzu. Kvôli tomu som si dokázal uvedomiť, že nie vždy je dôležité držať svoj život kŕčovito vo svojich rukách. Ďakujem Tebe, ktorého sa snažím hľadať, Tebe, ktorý ma postupne nachádzaš. Vďaka za pokoj, za všetky nevysvetliteľné udalosti, za každého človeka, ktorého sme stretli, za všetko to, čo nás presahovalo. Za všetko to dobro, ktoré sme mali možnosť zažiť... Misia Međugorje stop 2012 splnená Ďakujeme Dominik Dzian & Daniel Olejár
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?