Má to zmysel alebo život nie je len o tom peknom

Autor: Dominik Dzian | 16.4.2012 o 22:00 | (upravené 16.4.2012 o 22:19) Karma článku: 15,59 | Prečítané:  1036x

Kedysi dávno, strašne vtedy pršalo, ma na stope bral 35 ročný mladý muž, lesník. V priebehu rozhovoru o zlom počasí a nehodovosti, z rádia samá nehoda, cesta z Martina posiata pár krížmi: -Ja som tiež mal zopár nehôd, ja som už nemal žiť. Dvakrát som stretol smrť. Raz ma privalil strom, kamarát ma nevidel a pílil. Pri vyšetrovaní som všetko povedal inak, nechcel som aby mal z toho problémy, zobral som to na seba, nedoplatil by sa. Mal som otvorenú zlomeninu lebky, otras mozgu, rozlámané rebrá a prepichnuté pľúca. Bral ma vrtuľník. Bola to neznesiteľná bolesť. Pichli mi volačo, bol som jak v nebi.

-Druhý krát ma privalil traktor, panvu som mal na štyri časti, natrhnutý žalúdok, polámané nohy. Ale inak už len bežne veci, vykĺbené ramená, lakte zlomené, kľúčne kosti, nejaké zašívačky. Dostal som riadnu facku od života, nabudúce sa to už budem snažiť urobiť inak. Prednedávnom som bol v nemocnici. Keď doktor videl moju kartu tak mi povedal: -Môžete byť radi, je zázrak, že žijete. Veď vy ste už mali byť dávno mŕtvy. -Viete pán doktor, asi to má zmysel, že som tu, že ešte vôbec žijem. Asi to má zmysel... Cesta z PD do MT. Cestujem s fajn pani, cca 40tnička, dcéra tínedžerka s počítačom na kolenách vzadu. A taká dobrá debata o škole a Martine a tak.. -A ten Martin to je celkom pekné mesto nie? - Je, ale mne sa už nepáči, už som tam príliš dlho, o mesiac sa sťahujem do Prievidze. A úsmev zmizol. -Už mi je tam veľmi...ťažko, musím z tade ujsť. Bojnice sa mi celkom páčia. ...dosť dlhé ticho..... -Pred pol rokom ma opustil manžel, odišiel odo mňa. Kvôli medičke. Aj tá ho prednedávnom nechala. Mala som ho veľmi rada. Už je to za mnou. Teraz sa tomu len smejem, aj keď som sa vtedy zrútila. A strašne veľa fajčím. Veľmi by som chcela prestať. Doktorka mi povedala, že po tom čo som prežila fajčenie je ventil, teraz nie je vhodný čas prestať. Počúval som, chcel som zmeniť tému. A tak sme sa rozprávali o doktoroch. Reč prišla ku ARE a smrti. -Môj otec zomrel na ARE, bol sa prejsť, niekto ho na ulici zbil a okradol. Na traumatológii podpísal reverz. O deň na to zomrel na ARE na opuch mozgu. Svokor mal porážku, svokra infarkt. Prežili to obaja. Keby mňa malo poraziť, tak nech je to aspoň poriadne. Tu mi zomrel kamarát (míňajúc kríž na ceste). Ale treba žiť. Hoci mám dve deti, nájom stojí 350 a v Prievidzi mi dajú len 315. Asi budem denne dochádzať do Martina za mojou prácou. Aby som vyžila. Cesta ubiehala rýchlo v rozhovore alebo skôr v počúvaní o živote. -Život nie je asi vždy len o tom peknom, asi nie. Ja som mala až moc pekný život. Asi preto sa mi stalo toto. A tesne pred Martinom. - Celkom pekné hory sú okolo Martina. Tam je hrebeň Krivánskej Fatry. Nie je vidno Rozsutce. Oni sú vzadu. Ale sú veľmi pekné. Asi najkrajšie vo Fatre. Ale ja mám radšej nížiny, mesto, Bojnice. Jeden smutný príbeh. Život nie je len o tom peknom.... (aj za „hrebeňom bolesti“ sú dva pekne „Rozsutce“ ktoré z „nížiny“ nevidno)
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?