Dobrí ľudia na Východe

Autor: Dominik Dzian | 20.4.2012 o 14:10 | (upravené 20.4.2012 o 14:21) Karma článku: 14,40 | Prečítané:  2310x

V utorok bol môj cieľ Smolník. Dedinka niekde medzi Rožňavou a Košicami. Mal som tam ísť pre cajon (perkusia, hudobný nástroj). Počasie nebolo priam najideálnejšie, ráno v Martine fúkal silný vietor a trochu snežilo. No ja som sa odradiť nedal. Po škole som sa postavil v Sučanoch na cestu. Bolo asi jedenásť hodín. Tých 400 kilometrov budem musieť nejako otočiť do večera inak budem niekde vonku spať.

Po pol hodinke ma zobral pán, ktorý zariaďoval byty, firemné priestory, obchodné reťazce nábytkom. Mal veľmi rozumné názory ohľadom politiky, ekonomiky a podnikania, možno sa mi to len zadalo, lebo ja som tak trochu analfabet v týchto veciach. Ale bolo to niečo iné, neobvyklé, nenadával, nesťažoval sa, ale hľadal cestu. Na pumpe za RK som si chvíľku postál a naskočil som do zahraničného auta. Občas treba oprášiť nemčinu a angličtinu. Mladá baba z Kolína nad Rýnom šla po všetkých kempoch po severnom Slovensku. Myslím, že niečo mapovala a zariaďovala. Tiež veľa stopovala. Súcitila so mnou. Pýtala sa ma na nejaké jazero na Liptove, chcela to vidieť. Nakoniec z jazera vyplynula Liptovská Mara. Skončil som v Liptovskom Mikuláši. Ak tu niekto z vás bude chcieť stopovať, vyberte si radšej iné mesto. Mikuláš leží mimo diaľnice, všetky autá severným ťahom idú mimo mesta a áut z mesta na východ chodí pomenej. Tu som zabil dve hodiny, miestami som prestával dúfať, že cieľ dnes dám. No občas sa oplatí aj postáť. Hlavne keď vám do cesty primotá niekto zaujímavý až exotický. Keď som vystúpil, šiel som okolo dvojice: stará cigánka a mladý chalan v ľahkom saku s kapucňou na hlave. A očividne búrlivo diskutovali. No to asi nebude jeho mama, moc sa nepodobajú. Ako som tak kráčal, pribehol za mnou ten chlapec a pýtal sa po anglicky či som stopár, videl tabuľku. Áno som stopár. Že on tiež, či môže ísť so mnou. Mal veľmi zvláštny prízvuk tej angličtiny. Nakoniec som zistil že môj kolega je Talian. Francesco Carnimeo z Bari. Cestoval smerom na Košice. Bol to dobrovoľník momentálne žijúci vo Wroclawi, kde učil taliančinu. V Taliansku ho prestala baviť mechanika a išiel do sveta. Chcel študovať ekonomiku. Na diaľnici ho niekto vyhodil a po pár minútach ho zobrali policajti do auta a ocitol sa tu. Človeka poteší, keď stretne na ceste podobného blázna s rovnakou chorobou. Za tie dve hodiny sme stihli prebrať väčšinu našich európskych stopárskych skúseností a ciest, mentalitu ľudí a naše plány do budúcna. Takže mám ďalší stopársky cieľ, pôjdem do Poľska pozrieť stopárskeho kolegu, v lete neskôr spolu možno na západ Európy. Vysvetlil som mu cestu na Košice, dal značky. On šiel dokonca až do Užhorodu. Keď nám po dvoch hodinách na ceste zastavil pán so svojou mamou, dosť bol prekvapený s takej zaujímavej stopárskej dvojice akú sme vytvorili s Francescom. Vedel po anglicky tak celkom dobre komunikoval som zahraničným hosťom. Dokonca aj jeho vyše sedemdesiat ročná mamina sa zapájala do debaty po východniarsky. Tvrdila nám, že východniarčina je miestami blízka poľštine, a keďže Francesco vedel trochu po poľsky tak aj s babkou sa porozprával. Dostali sme do Spišskej Novej Vsi, kde sa naše cesty rozdelili. Ja smer RV, on smer KE. Na ceste nikdy nevieš koho stretneš, nikdy neviem kto alebo čo ma prekvapí. Francesco prekvapil si. Vďaka Ti. Smerom na Smolník som stopol kamionistu Rada, ktorý sa mi hneď predstavil a podal mi ruku. Toto sa nestáva na stope často. Hovoril, že mi rád pomôže. Viezol ma po tých strašne rozbitých cestách asi hodinu. Vďaka nemu som neostal stáť niekde v rómskej osade, alebo v lese na ceste. Pravdupovediac mi zachránil krk, lebo frekvencia áut na tento smer bol viac ako biedna. Našiel som dom, kde som si mal vyzdvihnúť ten hudobný nástroj. Tu ma privítala milá a usmievavá pani, mamina chalana od ktorého som to bral. Na to, že ma videla prvýkrát v živote, bola veľmi prístupná, milá a zhovorčivá. Presedeli sme asi hodinu u nich v kuchyni, spravila mi kávu, dokonca aj večeru, z čoho som bol milo prekvapený. Rozprávali sme o ich rodine, o tunajšom kraji, o cestách aj necestách. Toľko optimizmu pokope som už dlho nevidel. Keby som nemusel utekať domov aj celý večer tam predebatujem. Toto nebola teória, toto bol život. Toto sa mi ešte nestalo. Myslel som si, že na Východe sú dobrí ľudia, ale že až takto? To som bol prekvapený. Neskôr som prišiel na miestnu autobusovú zastávku, zistil som že autobus ide tak o dve hodiny len na Košice, super. Tak ráno hádam aj doma budem. Cesta na Rožňavu bola uzavretá, tadiaľ chodilo málo ľudí. A spať alebo túlať sa v noci niekde v okolí Vernára by nebolo priam ideálne. Bol som si vedomý toho, že budem potrebovať menší zázrak. Kto ma len s tou veľkou škatuľou zoberie? Dostal som sa našťastie do Mníška, dedinka asi 10 km ďalej. No a tu sa už pomaly stmievalo. Odtiaľto sa dostať bude ešte zaujímavé. Za pár minút čakania zázrak prišiel. V tejto dedine stretnúť kamión, to som nečakal. A ešte aj diaľkový. Starý kamionista išiel alternatívnou cestou z Gelnice do Ružomberku. Ja som sa teda šťastne hrkal v tom 50 tonovom kamióne tými rozbitými cestami a potom aj diaľnicou asi 4 hodiny domov. Cestou som sa stihol naučiť na test čo som mal v škole, predebatovať všetky Európske destinácie. Neskôr som stretol Vlada, ktorý ma hodil priamo až na internát, bol veľmi rád, že mi mohol pomôcť. Dokopy som prešiel okolo 400 kilometrov za 11 hodín. Keby niet ochotných ľudí stojím tam doteraz niekde. Cestou na opačný kút Slovenska zatiaľ len dobré skúsenosti. Odporúčam stopovať na Východ, sú tam dobrí ľudia...
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?