Miestami adrenalín

Autor: Dominik Dzian | 22.4.2012 o 13:18 | (upravené 22.4.2012 o 13:44) Karma článku: 11,63 | Prečítané:  848x

Každá minca má dve strany. Aj stopovanie nie je len o pekných zážitkoch a milých stretnutiach. Taktiež nič nie je úplne čierne alebo biele. Aj na stope je spektrum ľudí „farebné“. Nechcem sa hrať na idealistu, skôr sa snažím hľadať realitu. Občas sa vyskytne niekto alebo niečo, čo vám trochu dvihne adrenalín v krvi. S tým musím rátať, každý kto chce stopovať. Nechcem tým odradzovať a pohoršovať, len ponúknuť aj druhú stranu. Tu je pár akčnejších príhod zo stopárskych akcii

Niekedy v marci som si šiel pre stan do Zvončína (Trnava). V Topoľčanoch sme stopovali dvaja na smer Piešťany. Zobralo nás auto, čierne BMWčko, také nejaké upravené široké bolo. Batohy nám hneď hodil do kufra, keď sme si sadli ku otcovi a synovi, museli sme sa okamžite pripútať. No aké zvláštne pasy z dvoch strán, a vystužené. Na čo ich asi má. Auto polepené motoristickými nálepkami, na bočnom skle menovka Jano B. Keď na to dupol, stálo to za to. Cestou do Piešťan je veľa kopcov, Čertova Pec, zákruty, serpentíny. Jano jazdil rallye a preteky do vrchu na Subaru Impreza, toto BMW bolo testované pre syna do budúcnosti. Išli na preteky. Na rovnej ceste to valil 150 až 180 km/h, do zákrut by sa aj pomalšie žiadalo ísť, tak 100 – 120 km/h. Turbulencie a preťaženie v aute som ešte nezažil, síce rýchle jazdy už nejaké boli. Miestami nás to tlačilo do sedadiel a do dverí. Čím šiel rýchlejšie, tým to auto lepšie držalo na ceste. My sme len dúfali, že to naozaj vie. Vďakabohu, vedel. Do Piešťan sme za pár minút prišli. Bez ujmy. Bola už tma, vyhodili ma pred jedným nemenovaným mestom. Kráčať do centra sa mi nechcelo, tak som skúšal ako vždy na večer, s čelovkou na hlave, či dakto ochotný nebude. Bol. Sadol som do staršieho BMW s českými značkami. Po ceste na mňa začali dvaja nabúchaní vyholení chlapci po rusky. Po pár minútach mi povedal, že aby som mu dal 100 euro. Si robíš srandu, ja som študent a za stop sa neplatí. Tak že ideme do lesa. No to isto, nikde ja nejdem. Vyhovoril som sa, že idem pozrieť kamaráta do mesta. Zavolaj kamarátovi, prídeme viacerí. No to teda nie. Idem preč. Tak 100 euro alebo do lesa. Ale však hríby ešte nerastú a maliny takisto. Tak som otvoril dvere. Zabrzdil a vykopli ma. Že aby som pomaly išiel, robia si dobrý deň zo mňa. Trošku mi to jedno nebolo. Verím, že si naozaj len robili srandu, lebo sa tak divne uškŕňali. Nemám rád takúto sprostú zábavu. Ale občas sa stane. Ako som vyskočil na strede cesty, bolo treba ísť čo najskôr preč. Bolo asi jedenásť hodín večer. Jediné auto išlo. Zobralo ma. Malý svalnatý chalan v maskáčoch. No super, z blata do kaluže. Ale tak bol sám, Slovák a povedal, že v pohode, zoberiem ťa pár kilometrov. Pýtal sa skadiaľ idem tak neskoro večer. Potom telefonoval: -Dones to čo zostalo zo včera, v tom sáčku niečo ešte bude. -Nebuď do*****, chlapci s kriminálky sú neschopní. -Áno presne tam ty *****, sa ma nepýtaj jak pri*****, si bol so mnou, čo si nepamätáš? -Bude tam ešte na pár šlukov. -Vybavím si ešte kšeft v ******* a prídem za tebou a dáme. -To je v pohode, kamarát, ideme si trochu zahúliť. Som videl, že máš dlhé vlasy, ty nechceš? Dostal som ponuku priamo v aute na marihuanu a pervitín. Chlap bez okolkov ponúkal drogy. Asi jeden z dílerov v miestnom regióne. Sám osobne mal bohaté skúsenosti. Ja keď mám príležitosť stretnúť „iného“ človeka pýtam sa na všetko. Z farmakológie viem čo robí marihuana a čo pervitín a efedrínové preparáty. Chlap bol za legalizáciu týchto drog. Tvrdých nie. Hoci skúsenosti mal. Hovoril mi, že to berie keď má dlhú služobnú cestu, ťažký víkend alebo okolnosti života. Keď si dá nemusí dva až štyri dni spať. Ide jak raketa. Potom padne a spí dva dni v kuse. Alebo keď má vnútorné napätia a duševné ťažkosti, depky zo života. Medzi mladými je to veľmi rozšírené, hovoril. Ale teraz, že sa nejako kazí mládež, nejdú obchody až tak dobre ako kedysi. Preto ponúkal mne. Pritom jazdil asi 100, aj cez dediny. Ja som chcel byť čo najďalej od tých dvoch Rusov. On ich obehol zatiaľ. Ja som mu ich pred tým spomenul. Zavolal im. Myslel si, že sú to jeho dvaja kamaráti, vagabundi. Ako dobre. Neboli. Povedal som mu, že ma nesmie vyhodiť na ceste, aby ma tí dvaja čo ich obiehal nevideli. Išiel som teda s ním do jednej dediny. Musel ma nechať na miestnej stanici za dedinou, lebo šiel vybavovať nejaký kšeft, kde som ja nemal čo robiť. Povedal mi aby som si šiel pozrieť spoj a ak nepôjde, tak za pol hodinu sa pre mňa vráti a pôjde ďalej. Ako som vyskočil a on odišiel, bežal som do dediny a vehementne som zastavil prvé auto čo som videl, nasadol som. A preč hocikde. Horšie to už hádam nebude. Nebolo. Došiel som do cieľa. Raz cestou do MT som zastavil chalana na starej Felde. Po ceste si zapálil nejakú zvláštnu cigaretu. Pýtal sa ma či nechcem. Tak, že nie, nie je to dobré. A on tvrdil opak. Je to fajn keď občas zahúliš. Ale teraz nemám gandžu, to je len taký ovocný tabak. Hm, každý to nazýva inak. Ale veril som mu aj napriek tomu, že dával tak 120 km/h na tej starej krave, ktorá miestami strašne hrkala a triasla. Ale inač pohoda - jahoda. Neskôr spomalil. Ovocný tabak mu došiel v krvi. Cestou do Brna, keď som išiel na finále českej extraligy Brno – Pardubice, ma zobral šofér kamiónu. Ten mal štýl. Cigaretka, kofolka, vyzutý, nohy vyložené na palubnej doske, jedna ruka za hlavou a tou druhou sem tam drmol do volantu aby držal vyjazdenú stopu na ceste. Bolo asi 9 hodín večer, tma jak v rohu a ja som stále ešte stál na ceste v Príbovciach za MT. Dnes to ide veľmi pomaly, nie každý deň je Nedeľa. Zastavilo mi strieborné Renault Traffic. Chlapík šiel smerom na PD. Zobral mňa aj môj cajon v taške. Mal som dva vaky a tabuľku. Dal som si to pod nohy. Cestou sme sa dosť rozrečnili o zmysle života a hľadaní rovnováhy. Ubehlo to rýchlo. Ponáhľal sa. Celý čas rozprával, o všetkom, spontánne, stále a stále. Keď ma vyhodil na pumpe za PD, bo šiel niečo zaniesť do Koša, vyskočil som, zobral si veci a šiel svojou cestou. Postavil som sa na výpadovku. No nejako som vyhladol. Ešte, že mám vo vaku ten makový závin z raňajok. A nejaký ľahký som sa cítil, napriek tomu že som niesol ťažký a veľký hudobný nástroj. No a tu som zistil, že ja som si tam celý batoh nechal. Do prdele. Ani značku som si nepamätal, ani tvár moc, meno som sa ani nepýtal, pár vecí z tej plodnej debaty len. Čakal som hodinu na pumpe, či sa náhodou nevráti. Ešte v ten večer som bol v Koši a behal tam s čelovkou pomedzi domy a byty a hľadal som Renault Traffic. Pár ľuďom som tak trochu opísal kto ma viezol. Nikto nevedel nič. Taký tu nebýva. On tu bol len niečo zaviesť. No super. Prievidza alebo Martin až také malé nie sú. Na druhý deň som šiel do tej dediny sa znova poobzerať, obehol som asi dve firmy, či nemajú také auto, zase celú dedinu. Nakoniec som prišiel na obecný úrad. Tí tam mali zo mňa kvalitnú zábavu, no ale boli veľmi ochotní. Opísal som im všetko čo som vedel. Pani čo mala na starosti byty v dedine obvolala pár ľudí, ekonómka tiež. Nakoniec sme zapojili aj pána starostu. Nevedel kto chodí na takom aute do dediny. Volali sme do miestnych autoservisov, že či nepoznajú niekoho. Nakoniec nám starosta dal číslo na nejakého pána, s tadiaľ nám jeho „koňa brat“ z tretieho prsta na ľavej nohe, dal číslo na ďalšieho, ten na iného. Nakoniec nám niekto dal indíciu na golfový klub za dedinou. Tam raz také auto videli. Tak som utekal tam. Ú , za budovami kde sa nachádzala údržba golfového ihriska som našiel strieborný Renault. Tak som pootravoval ešte pár ľudí. Dozvedel som sa , že ten pán je teraz v práci a našiel môj batoh. Nechal ho tam na ubytovni. Vedel, že nejako prídem. Prišiel som. On mi vraj spomínal, že robí na golfovom ihrisku. Keby som si to tak v tej ohnivej debate pamätal. Ja si len asi nepodstatné veci viem zapamätať. Tak som od radosti objal môj milovaný medický ruksak, prepotený dlhými rokmi, ku ktorému som sa dostal trochu tak obchádzkou. Dali mi zopár letákov a nálepiek, aby som robil reklamu golfovému klubu. Nebojte sa, budem. Tak občas adrenalín nezaškodí, samozrejme v správnej miere. Niekedy sa sám seba pýtam, pokiaľ budem tú mieru posúvať. Každý, kto chce stopovať, to mi potvrdí každý jeden stopár, čo už niečo zažil, musí počítať aj s adrenalínom....bez toho to na ceste jednoducho nejde...
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?