Vtedy na Západe 2012 1.časť

Autor: Dominik Dzian | 28.8.2012 o 20:10 | (upravené 28.8.2012 o 21:31) Karma článku: 8,13 | Prečítané:  758x

Ku koncu Scandinavia tour som prišiel spontánne s nápadom, prečo neisť aj ďalej skúsiť cestovať svetom. Síce som sa vrátil kamarátovi na svadbu, už som mal v hlave iný plán na stopovanie. Začali sme uvažovať o výlete smerom na západ, predbežne Amsterdam a Švajčiarsko. Doma som sa zdržal celkovo asi týždeň, napísal články, ukázal sa rodičom a priateľom, vybavil formality do školy a už sa plánovala ďalšia šialená trasa. Svet pred nami...

1. Deň

Začínam sa baliť, alebo skôr len vymieňam veci a potraviny, ostatné potrebné drobnosti som nechal v batohu. Potraviny budú stačiť len na prvé dva - tri dni, ani handier nebude treba toľko, hádam tam nie je taká zima ako hore v Nórsku. Vyrazil som na cestu do Starej Ľubovne za mojim stopárskym kolegom, ktorý medzičasom oddychoval po náročnej Škandinávii.

 

Prvý stop, veľmi rýchlo a veľmi dobré auto. Audi TT. Šofér bol z vedľajšej dediny, poznali sme sa ešte od čias základnej školy. Do Žiliny som pokračoval na Oktávii, chalan rád chodil po Slovensku a Európe, najmä po vianočných trhoch. Keď sa ma ľudia pýtajú, že kam cestujem, vždy odpoviem pravdu. Tak idem do Európy, neviem ešte kam, ale rád by som videl Holandsko, Belgicko, Francúzsko, prípadne Švajčiarsko. Často si o mne myslia, že som buď blázon, alebo si vymýšľam a klamem. Ale po dlhšom rozhovore o iných destináciach, ktoré sme navštívili, väčšinou nedôvera opadne a zmení sa na údiv a smiech. Potom som rád, že má niekto krajší deň a môže sa smiať.

 

Aj ja som sa dosť smial, alebo skôr som bol v údive, aký extrémny stop som chytil. Stál som na autobusovej zastávke, zastavila modrá Felícia. Šoférka hovorí, že ak mi nevadia psy, tak ma rada zoberie. Keď ide o stop, prežijem, nevadia. Prežil som. V aute boli okrem vodičky, mňa, ďalších dvoch stopárov z Čiech, ešte sedem štvornohých miláčikov. Pani mala doma jedenásť psov, brala si ich z útulku, prevychovala a posúvala ďalším chovateľom. S Pinďom a Irvinom sme si veľmi dobre rozumeli, celú cestu na mne ležali. Keď ma vyhodila až v Poprade, bol som dosť chlpatý a oslintaný, ale nesťažoval som sa. Bol som rád, že sa približujem k cieľu. Ďalej som pokračoval po ceste v robotníckom aute, skočili sme si do Lidl na nákup a pivo. Pred Ľubovňou ma zobrali mamka s malou dcérkou a starou mamou. Nikdy nebrali stopárov. Videli značku SL a páčil som sa im. Síce sa po ceste pýtali, či nemám zbraň. Mám v batohu nožík na zeleninu a paprikový sprej, keby niečo a som rád, že som ich doteraz v aute nemusel vyťahovať a ani neplánujem. Tak boli pokojné, fajn sme podebatovali.

DSC_1119.jpg

Večer som bol pozvaný na pivo. S Palovými kamarátmi sme rozoberali zážitky z ciest. Už vtedy som si ich nepamätal všetky, toľko ich bolo. A toľko ešte pred nami. Spravili sme posledné nákupy, doladili detaily a druhá šialená cesta sa môže začať.

 

2. Deň

S Palovými rodičmi vyrážame skoro ráno smer Nový Soncz, za hranice. Rozlúčili sme sa pred dlhou cestou. Dnes plánujeme byť prinajmenšom aspoň niekde v Nemecku. Dúfame, že nám to vyjde. Zatiaľ vychádzalo. Len čo Palo vystrčil tabuľu, zastavilo v sekunde prvé auto. No, keď to takto pôjde ďalej, bude fajn. Mladý Poliak študoval a venoval sa streľbe, do Prešova chodil nakupovať zbrane a náboje. Rozprávame mu o našich plánoch. Páčil sa mu taký odvážny nápad. Vyhodil nás na začiatku Krakowa, smerujeme autobusom na výpadovku smer Katowice a Wroclaw. Vonku je príšerne teplo, v takom počasí sa kráča ťažšie po tom horúcom asfalte. Cesta má zvyčajne o osem až desať stupňov viac ako vzduch. Hodinu stojíme na zastávke. Zatiaľ nič. Keď som zbadal stojace auto, hneď je človeku veselšie. Darko bol zaviesť svojho syna, hokejistu, do školy. Povedal si, že dnes chce niekomu pomôcť a verí, že mu dobrý skutok v nebi zapíšu. Dostali sme vodu, naša sa už minula. Vyhodil nás na odpočívadle , kde sme sa pred mesiacom prvý krát stretli pred cestou na Sever. Pekná nostalgia.

IMG_9382.JPG

Hovorí sa, že Poliaci sú veľkí obchodníci, často sa rodia už s kalkulačkou v ruke a vedia rátať veľmi dobre. Presvedčili sme sa o tom. Do Nemecka nás berie, ako ináč, Poliak. A že vraj ide až do Holandska. Tak rýchlo, že by sme tam boli. Išiel ale na Juh, my ideme na Sever. Auto mal na LPG. Pýtal 60 Euro, za cestu do Holandska. Nezvyknem za stop platiť. Zadarmo sme to zjednali len po Drážďany. Na dnes aj tak už stačí, prešli sme okolo 650 km. Celkom slušné. Varíme polievku na našom milovanom variči zo švédskeho Gőteborgu. Za pumpou sa nachádza malý lesík, ideálne miesto pre kemping. Pokojná noc...

IMG_9384.JPG

IMG_9388.JPG

 

3. Deň

Zobúdzame sa do pekného slnečného dňa. Počas ideálnych raňajok (koláč s Tesca), sušíme stan. Na pumpe nie je veľa áut, je Nedeľa, ľudia chodia len po výletoch, autá sú plné dovolenkárov. Začíname stopovať, chceme ísť na Sever, smer Berlín, Hamburg, Brémy. Občas sa stane, že trafíme iný smer (Nemci, že vraj berú len na palce bez tabuľky). Aj teraz to nebolo inak. Počas tých troch hodín stopovania zastavil smer Norimberg a potom Frankfurt. To je na Juh. Po ďalších troch hodinách, keď som už pooberal všetky černice na pumpe, sme naskočili do auta idúceho len pár kilometrov na Chemnitz. Bolo to jedno. Zrejme smer bude inakší ako naše plány. Mladý študent matematiky a informatiky nám tvrdil, že tunajší Nemci sú namyslení a uzavretí. Nechceme tomu zatiaľ veriť.

IMG_9390.JPG

DSC_1120.jpg

 

Boli asi tri hodiny poobede. Palo unavený, ľahol do trávy a spí. Ja si len tak tancujem pri výjazde, nech čas beží rýchlejšie. Zastavil som karaván. Tie mám najradšej. Ľudia sú milí. Mladá nemecká rodinka s dvoma deťmi, idú do národného parku Gera, asi 200 km, a zase na Juh. Ideme. Mladý ocko, učiteľ, mi miešanou nemčinou a angličtinou rozprával o ich dovolenke, o svojom bratovi, ktorý podnikal podobné šialené cesty stopom ako my. Potom si presadol k nám dozadu, vytiahol karty. Postupne nás naučil asi tri spoločenské hry. Veľmi pekná cesta, ubieha rýchlo, hráme sa malými deťmi karty. Aj tak sme všetko prehrali. Ale mali zážitok deťúrence, prežívali radosť z výhry nad dvoma slovenskými stopármi. My sme sa tiež tešili z nich. Ďakujeme.

DSC_1121.jpg

Na benzínke chvíľu prší. Obedujeme a kupujeme naše prvé pivo na ceste. Zatiaľ cenovo v poriadku. Dnes sme veľa kilometrov nenabehali. Treba skúšať ďalej. Zastavilo auto. Som si myslel, že ide len o vtip. Nešlo. Sarah, 23-ročná Francúzska, na 40- ročnom Renaulte 4. Niečo ako u nás kedysi Warburg. Behala na tom po celej Západnej Európe. Nechápali sme ako je to možné. Auto kúpila za 500 Euro, išlo to maximálne 80 km/h, dolu kopcom 100 km/h. Hučalo to ako divé. Aby sme sa počuli, museli sme po sebe kričať. Niekedy nepomohlo. Auto sa miestami dosť triaslo, vydávalo zvláštne zvuky. A ona sa len smiala a pýtala sa, či nevieme čo to je. Ona tiež nevedela. No hádam dôjdeme niekam. Na diaľnici sme ostali visieť v zápche. Ľudia sa obzerali, smiali, kývali nám, vyťahovali foťáky a telefóny. Zas a znova sa na nás smiali. My sme si už zvykli, často sa to stávalo.

DSC_1122.jpg

IMG_9393.JPG

 

Ostali sme visieť na inej čerpacej stanici blízko Frankfurtu. Zotmelo sa, stop je už bezvýznamný. Vyberáme sa do hlbokého lesa, hľadajúc miesto na kemp. Niekde uprostred hory rozkladáme stan. Dusno je vonku, to bude búrka v noci.

IMG_9398.JPG

Asi o druhej ma kolega zobudil so smrťou v očiach, vonku je silná búrka, hrmí a blýska sa. Musíme ísť preč, späť na pumpu. Nech nás tu netrafí blesk, ale skôr nespadne strom na stan. Chceli sme síce hľadať pumpu, no trochu nám to nevyšlo. Po slepiačky som sa obliekol, obul topánky. Vyšli sme do veľmi silného lejaku. Zle bolo vidno, v lese sme stratili smer a cestu. Po lese sme blúdili asi polhodinu, stratili sme sa. Nič nové. Po čase objavujeme chatu, starú horáreň s lavicami. Tu je bezpečnejšie prečkať búrku, aj keď tam bolo dosť špinavo, sem tam nejaká myš. Po dvoch hodinách búrka ustáva. A tu nastáva problém číslo dva, treba nájsť stan. Cestu si pamätáme akurát tak, že doprava, doľava, rovno, doľava, doprava, doprava, doprava, doľava. Zase sme blúdili lesom a hľadali stan. Po nejakom čase sme ho predsa len úspešne našli. Treba dospať adrenalínovú noc...

 

4. Deň

 

Ráno stojíme na pumpe. Po svetle sa ľahšie hľadá. Nemecké pumpy sú drahé, poplatok za WC je 70 centov, vodu sme našťastie našli vedľa. Po dvoch hodinách stopovania nám zastavil veľký Fiat. Malý tmavší dlhovlasý chlapík, že vraj ide len tuto po Frankfurt. Unavení a zúfalí (v Nemecku sa začína ťažký stop), naskakujeme ku nemu. Je to aj tak jedno, aj tak ideme na Juh. Bol to umelec z Indie. Vo veľkomeste si mal vyzdvihnúť obrazy z galérie. Nevedel ale, či môžeme ísť s ním aj ďalej. Podľa miesta v aute. Dal nám kontakt na seba, ak bude miesto, zavolá a môžeme pokračovať. Hodinku som sa s Palom túlal ulicami mesta. Mne osobne sa nepáčilo, všetko nové moderné stavby, minimálna história, banky, úrady, biznis centrá, ľudia v oblekoch sa ponáhľali. Trčali sme mierne z davu. Ako všade skoro. Po chvíli sa šofer ozval, má miesto, berie nás. Ako dobre. Tu v meste by sa kempovať nedalo. Cesta len do Kolína nad Rýnom, tam už musíme ísť preč, aby bolo na ďalšie obrazy miesto. No to teda bude ešte sranda. Nechceli sme sa dostať do veľkej západnej aglomerácie Kolín, Dortmund, Dusseldorf. Veľká spleť diaľnic, veľa áut a smerov. Stop v Nemecku pre nás nebol ľahký.

DSC_1124.jpg

Natarajaa bolo jeho umelecké meno. Rozprával nám o nie ľahkom živote v Indii, je tam veľmi lacno, obrovské sú rozdiely medzi bohatými a chudobnými. India má 23 rôznych jazykov a 900 dialektov, žije tam 1 bilión ľudí a rozlohou sa približuje Európe. Ako mladý študoval umenie v Indii a v Dubaji, neskôr sa zdokonalil v Angličtine a Nemčine. Emigroval do Nemecka, kde začínal ako robotník pri zbere zeleniny, umýval riad v reštauráciach, aby si zarobil na živobytie. Takto sa postupne udomácnil v zahraničí a začal podnikať s umením. Pomimo učil cudzie jazyky.

 

Medzitým sme stále čakali na telefonát s Kolína. Neprišiel. Padlo rozhodnutie. Do Kolína nejde, ide do Osnabrucku, kde je umelecký obchod, nakúpiť materiál. On bol totiž nezvyčajný umelec. Pár rokov mu trvalo, kým vynašiel metodiku tvorenia obrazov ohňom, bez dotyku plátna. Doteraz nerozumiem ako to robil. Videl som tie obrazy. Zaujímavé. Z Frankfurtu bol nakoniec Tecklenburg, oblasť na Severe Nemecka. My sme ako zvyčajne nič neplánovali. Maliar nás zachránil. Aj jemu patrí veľká vďaka. Pár stoviek kilometrov sme cestovali spolu. Pekná cesta. Nie každý deň mám možnosť stretnúť človeka z Indie.

IMG_9399.JPG

 

Na pumpe boli ešte okrem nás ďalší dvaja stopári zo Španielska. Spolu sme stopovali a pýtali sa šoférov do večera. Už nič. Polievka na noc padne vhod a potom zase skok cez plot a hustý les. Nikde inde nie je bezpečné miesto ďaleko od cesty. Dúfame, že už nebude pršať.

 

5. Deň

Nasledujúci deň nie je veľmi prívetivé počasie. Dosť sa ochladilo, fúka silný vietor, popŕcha a je zamračené. Po hodinke neúspešného stopovania na výjazde, dojedáme posledné zásoby potravín. V reštaurácii je to dosť drahé. Neskôr sa začínam pýtať Nemcov a hľadať auto smerom na Oldenburg. Nemci majú nové a drahé autá. Nás brali ťažšie. Na moju hru, že neviem kde som a pýtam sa s mapou v ruke na cestu a následne, že či neberú stopárov, nechce nik skočiť. V Nemecku sa nestopuje najlepšie. „Ubermenschen“ aj na stope. Často sme počuli vetičky typu „Ich weiss nicht“ alebo „Ich bin ganz voll“, a pritom jeden spolujazdec a kabelka v tom miliónovom aute. Ako som tak beznádejne už dve hodiny behal po parkovisku, Palovi sa medzičasom prihovoril jeden Francúz. Parížan išiel do Hamburgu a nás bol ochotný zviesť do Oldenburgu, ktorý ležal trošku mimo hlavnej diaľnice.

 

V meste sme doplnili chleba, zeleninu, ovocie a sladkosti. Ideme stopovať na prvý výjazd. Po pol hodine nič. Aspoň sme sa tých černíc pri ceste najedli. GPS ukazuje druhý výjazd, nie je nakreslený ako diaľnica. Prešli sme cez most naň. Omyl, bola to diaľnica, respektíve jej časť, odbočka na inú časť. Autá nešli rýchlo, približne 80 km/h. Dalo sa stopovať. Musíme to stihnúť ináč sa dnes do toho Groningenu nedostaneme. Asi za 15 minút v diaľke počuť sirény, za chvíľu už vidím blížiace sa majáky. No super, policajti. Buď nás niekto udal, alebo tu majú kamery. Palo to zhodil na mňa, že ja viem po nemecky, aby som niečo vymyslel. Policajt začal po anglicky, ja suverénne po nemecky. Že čo tu robíme. Stopujeme. Musel som si niečo vymyslieť. Sme zo Slovenska, nevieme kde sme, šofér nás tu vyhodil a išiel preč. Tak skúšame. Buď chytíme mastnú pokutu alebo nás zoberú. Policajt bol zhovievavý, ale prísny. Zobrali nám pasy. Tam je východ. Za sprievodu majákov som kráčal k exitu. Nahlásili nás na centrálu, či nemáme nejaký problém (utečenci, hľadané osoby), alebo pre prípad keby sme opakovane stopovali na diaľnici. Až keď sme opustili cestu, vrátili nám pasy. Máme stopovať v meste. No to sa ľahko povie, keď Nemčúri ani na pumpách nechcú brať, nie to v meste. Naštvali ma. Autobusom za 20 Euro sme nechceli ísť. A ani lepšie miesto na stopovanie mi nechcel povedať.

 

Po asi hodinke kráčania cez mesto, sme stáli na výpade číslo tri, smerom na Emden a Leer. Málo áut. A to bude zabité. Avšak mali sme šťastie. Jeden ochotný Nemec nás zobral, čo v mladosti tiež podobné somariny stváral. Sám mi povedal, že my Nemci sme bohatý, pyšný a namyslený národ, ktorý sa veľmi bojí o svoj majetok. Ale on rád zoberie stopára, aj keď v Nemecku stopovať nie je až tak bežné. Všetci Nemci majú autá. Keď vidia stopára, na 90 percent sú si istí, že je to cudzinec. Zobral nás cez veľkú búrku, pravdu povediac nám zachránil krk. Prešli sme dve pumpy, aby sme si vybrali, ktorá sa nám zdá byť lepšia.

 

Vyhrala pumpa číslo dva. Zas a znova sa pýtam šoférov, či nejdú smer Groningen. Nikto nič. Jeden starý pán sa pri nás zastavil, nostalgia preňho. Kedysi pred 30 rokmi stopoval cez Európu, asi 15 minút nám vykladal koho stopol, kde bol a čo zažil. Pekná skúsenosť. Škoda, že šiel opačným smerom. Rozhodli sme sa preto odísť na najbližšiu križovatku. Stopujem. Za chvíľu zastaví úplne nový karaván. Starší manželský pár so psom. Holanďania. Rýchlo sme nahádzali veci k nim. Vracali sa z dovolenky vo Švédsku. Prvý krát berú stopárov. Ideme priamo do centra Groningenu. Veľmi milí a ochotní ľudia. Rozprávali o zvykoch v Holandsku. Vraj tam je veľmi veľa stopárov, je to bežné.

DSC_1128.jpg

Groningen je veľmi pekné mesto. Dostávame sa do najmodernejšej nemocnice v krajine. Predsa musíme nájsť free WiFi. Majú. Zadarmo. Píšeme už couchsurferom do Amsterdamu, z Groningenu sa nik zatiaľ neozval, vyzerá to dnes na ulicu. Našli sme asi šesť adries kempov. Najbližší je asi 3 kilometre od nás. Ideme tam teda pozrieť. Zotmelo sa, ochladilo a začalo pršať. Po dlhej ceste, sme dorazili do opusteného prístavu a priemyselnej zóny mesta. Nikde žiaden kemp. Na adrese sme našli kemping shop. No do prdele, asi mimo sme trochu. Kde budem spať?

DSC_1130.jpg

A tu prišiel blesk z jasného neba. Jedno jediné auto prechádzalo ulicami. Postavili sme sa do cesty a zastavili ho. Mladý chalan sa pýtal, čo chceme. Tak my, že sme turisti- stopári zo Slovenska a hľadáme kemp, či nevie o nejakom. Nie, ale zavolá kamarátovi. Zistil nám to. Povedal, aby sme si hodili batohy do auta, zavezie nás tam. Veľmi priateľský a ochotný bol. Palo mu treskol, že cestujeme cez couchsurfing, a keby náhodou mal záhradu a nebojí sa dvoch cudzích bláznov, či nemôžeme aj u neho niekde kempovať. Záhradu nemal. Mal byt. Pozval nás ku nemu domov. A to vážne. V priebehu pár minút sme sedeli na byte a varili večeru. Jannis náš záchranca, býval s Louisou, jeho známou. Večer sme presedeli pri dobrom víne. Dlho sme rozprávali o našich aj jeho stopárskych skúsenostiach a smiali sa. Bolo nám dobre. Bol to viac menej zázrak pre nás. Predýchavali sme to ešte pár dní. Veľký paradox po ťažkom dni strávenom v Nemecku, kde nás nechceli ľudia moc brať. Prídeme do Holandska, ľudia nás na uliciach zdravia, pýtajú sa kam ideme, a nakoniec natrafíme na menší zázrak. Ani nevieme ako sme k nemu prišli. Ďakujeme Jannis. Je o nás postarané...

IMG_9403.JPG

IMG_9406.JPG

IMG_9523.JPG

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?