Obrátená (odvrátená) strana stopu

Autor: Dominik Dzian | 19.11.2012 o 22:12 | (upravené 19.11.2012 o 22:26) Karma článku: 10,58 | Prečítané:  896x

Viackrát ...dnes jedna až desať. Aby moje príbehy a zážitky na ceste neboli len pekné a ideálne, rozhodol som sa vybrať z mojich zápiskov aj tú „druhú“ stranu stopu. Pre úplnosť obrazu. Každý, kto chce stopovať, musí rátať aj s adrenalínom v krvi. Našťastie nie moc často (podľa mojich štatistík okolo troch percent). Na cestách sa dá stretnúť skutočne kadekto...milí, odmeraní, radostní, smutní ,urozprávaní, tichí, bežní, alebo naopak „týpci“. Občas sa však pritrafí niekto, na koho len tak ľahko nezabudnete. Sú chvíle, kedy sa človek niekedy trochu aj bojí, cíti neisto alebo v rozpakoch, keď chce čo najskôr vystúpiť. Niekedy stačí, ako sa hovorí, držať hubu a krok. Vždy je dôležité že sa veziem. Autá si nevyberám, čo príde tým idem. Nie sú to len stretnutia s ideálnymi a dokonalými ľuďmi. Ale aj tieto obohacujú človeka. Nasledujúce riadky sú len odrazom inej strany stopárskej reality.

Raz v Septembri som stopoval v Martine na Jesenského. Pri jednom dome mám svoje miesto, rýchlo som sa stihol skamarátiť s manželmi dôchodcami, ktorí vždy, keď ma vidia, idú von, pýtajú sa stále to iste dokola, ako sa mám, ktorý som ročník, ako skúšky a že ma videli minulý týždeň v špitáli. Občas mi pomáhajú stopovať. Tak sme raz s dedkom riešili niečo o politike (ktorej aj tak nerozumiem) a zastavil mi Tuareg. Prvé luxusné auto. „Tak to bude dáky milionár prašivý“ ,povedal dedko. Sedel tam chlap, tridsiatnik v najnovšej móde, krémiky, mastičky, vytrhané obočie, upravený, navoňaný ,prstienky, náušničky, retiazky. Keď na mňa po ceste spustil ten afektovaný hlas, už som tušil koľká bije. No buď metro alebo homo. Doteraz neviem, no bolo to také divné. V Príbovciach (asi 5 km za MT), som mal imaginárneho spolužiaka, ktorému som šiel náhle pre poznámky.

Asi o mesiac na to, zhodou okolností zase Príbovce, kde som stopol Hyundai SantaFe. Dvaja „drsňáci“ vpredu. Vzadu vojenské uniformy, batohy. Bývalá kosovská mierová misia, vtedy momentálne šli domov z misie na Blízkom výhode. Rečami blízko k Homo erectus (neviem či už ten hovoril). Kľukatými cestami z Martina to razil 150 km/h, cez plné čiary, kamión ne-kamión, to bolo jedno, maximum dal 180. Tváril som sa pokojne, pokiaľ sa aj spolujazdec nezačal báť. Prievidza za 25 minút, čo už, ponáhľal sa za frajerkou. Rýchle jazdy sú vo všeobecnosti najčastejšie. Na mojich potulkách svetom som zažil v Slovinsku na Mitsubishi Lancer Evo 220 km/h, vo Švédsku s pretekárom na vystuženom japonskom aute 270 km/h a na Dodge Charger 250 km/h. Ten posledný bol najlepší, dvakrát sa počas cesty vyvracal. Nebol ešte úplne fit po akcii.

V Moškovci som stretol partiu stredoškolákov so sučianského bilingválneho gymnázia. Maličká KIA, sme tam boli piati narvaní. Cigaretky po ceste, stredoškolské klebety a tak. Ináč boli fajn. Sem tam nejaký joint alebo bongo v anamnéze. Ťažká alkopárty zo včera (dúfal som, že okrem šoféra). Zrazu stres. Jeden výrazne mimo...

-Dávid zastav!

-Prečo čo je?

-Lukášovi je zle!

-Asi budem grcať...

Už som to videl na svojej bunde. Tak v tej panike som rýchlo vytriasol moje stopárske papiere z eurobalu, že nech vrhá do toho. Keď som videl jak ho začalo naťahovať, tak už bol v strese aj šofér, že mu skutočne ogrcá auto od rodičov. Ale Lukáš bol statočný. Keď vrhol prvú dávku, neotvoril ústa, hrdinsky to zadržal a prehltol to naspäť. Potom ešte tri krát grgol a bol na krátky čas v pohode. Na pumpe v Prievidzi neskôr nechal pozdrav.

 

Občas človek stretne jednoduchých ľudí, ktorí si nekladú servítku pred ústa, a vyjadrujú svoj názor od srdca. Priamo. Keby som to mal vypípať tak by sa to podobalo miestami morzeovke. Raz keď sme stopovali s Kubom. Tak nás zobral keramikár s pestrým slovníkom. Keď sme vystúpili: To ako rozprával, ja som myslel, že mu už niečo povieš! No veľakrát musíš byť rád hlavne, že sa vezieš. Raz ma v Sučanoch zobral chlap, ktorý externe študoval sociológiu a zrejme zhltol všetku múdrosť sveta. Bolo to v období veľkého lekárskeho štrajku. Keď sa dozvedel, že budem lekár, chcel ma vyhodiť s auta. Nakoniec som to nejako vyjednal a ustál.

 

V lete v Žiari nad Hronom nám zastavil chorvátsky kamión plný piva. Keď sme sa mladého šoféra spýtali, že či English alebo Deutch, tak povedal, že nič. Ale tak spoločnými silami, rukami a nohami, sme sa dohodli. Ale tak trochu sme mu aj rozumeli. Môj kolega vedel po rusky a ukrajinsky. Pýtali sme sa ho kam ide. Trenčín. A kade? Zobral pozvýrazňovanú mapu, celú ju rozložil na volante, lakte oprel o ňu, hlavu dole a šoféroval po zákrutách a serpentínach do Handlovej.

 

Zopárkrát som sa stretol s ponukou, či nechcem nejaký „matroš“ (od marihuany, cez pervitín až po tvrdé drogy). Bola to ideálna cesta do MT, na trikrát, za hodinu a pol.
A zase si ma raz pomýlili s feťákom. Sadol som do čierneho sedanu.
- Nechceš technické konope? Však máš dlhé vlasy. Som kúpil zle semená, listy mi opadli len šištice ostali, ale funguje to, len trošku slabšie, zľavu ti dám aj. Ale, že budem raz doktor (a učili sme sa, čo to robí), možno mi po presviedčaní uveril (ale len alternatívny podľa neho).

 

Raz sme stopovali dvaja domov z MT. V diaľke čierny Bavorák 520. No také neberú často, v tom niečo bude, keďže zastavilo. Vodič nabúchaný, v čiernom saku s okuliarmi. Po ceste sme rozoberali jeho auto. No nedalo mi to a spýtal som sa:

-A to sa nebojíte brať stopárov, takéto pekné, nové auto. Lebo také neberú často

-Nebojím sa, prečo by som sa mal báť. Však viem že od Martina chodia len študenti a medici. A keby niečo tak mám toto...

A vytiahol spod operadla predo mňa zbraň

-Ejha a to čo je?

-Obalená „devina“!

-A to je aká, že obalená?

- Taká, že chytíš, odistíš a strieľaš, nemusíš nabíjať.

Mám rad vojakov v civile...

 

Občas ma na ceste prekvapí extrémnejšie počasie alebo tma. Raz som sa tak vybral cez „arktický“ deň v Januári do Zlína na otočku. Mali tam turistické nohavice za plovičnú cenu ako na Slovensku, ale za poštovné chceli 15 Eur. Rovno som si dvoje objednal a dopravím sa osobne. Misiu som splnil. Trochu som netrafil cestu späť (nič nezvyčajné). Smerujem cez Vsetín na horský prechod Makov. Tu ma vyhodili. Jeden a pol metra snehu. Strašná zima, všetko mi mrzlo, mal som na sebe päť tričiek sveter a bundu, a aj tak ma klepalo. Ešteže ukrutná zima obmäkčuje srdcia šoférov. Za 15 minút ma našťastie zobralo auto. Teplomer na palubnej doske ukazoval – 23 čísel pod nulou. Keby niet jeho nájdu ma tam v Júni.

Naposledy cestou zo Záhoria. Skončil som asi o šiestej večer v Nitre na „kruháči pod Zoborom“ (tam sa najlepšie stopuje na všetky smery). V tme mám čelovku na hlave a svietim na tabuľku. Čelovku som mal, no baterky už dochádzali. Zobral ma dedko, učiteľ telocviku, že aby som šiel s ním do najbližšej dediny, je tam pri družstve svetlo, z tadiaľ skôr chytím. Družstvo bolo, svetlo nebolo. Posledný autobus z Nitry a z tej prašivej dediny už odišiel. No super, dúfam že tu nebudem niekde nocovať, leto už moc nie je. Po pol hodine šaškovania s mobilom na ceste, ma zobral chalan do Topoľčian. Zabrala moja druhá finta. Mávam oblečené krikľavé červené turistické oblečenie, kto to pozná, väčšinou mi verí. Našťastie.

 

Čo človek to iná skúsenosť

Tak to zopár príbehov z inej strany stopu, pokračovanie niekedy nabudúce.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?