Odvrátená (obrátená) strana stopu 2. časť

Autor: Dominik Dzian | 21.11.2012 o 19:35 | (upravené 21.11.2012 o 19:50) Karma článku: 11,22 | Prečítané:  787x

O rok na to, čo som stretol Tuareg, som stál na námestí v Oslanoch. Prišla pri mňa červená Oktávia. Tak som nastúpil. Vpredu dvaja mladí chalani (cca 35), nahodení, vyčesaní, upravení v pásikavých svetríkoch a rifliach. Ani podvedome mi nenapadlo na prvý pohľad to, čo pred rokom. Tak sme sa dali do reči. A pýtali sa, či ľudia stále ešte berú. Tak ja že hej, berú. A či som mal už nejaké nepríjemné skúsenosti. A ja že mal...

Čo ma prvé napadlo, tak zhodou okolností ten Tuareg. Bez váhania som mu pleskol medzi oči, že už ma raz aj teploš bral. Trochu sa pomrvili v tých sedačkách, pozreli sa na seba a usmiali sa. A ja som vedel vtedy, že som niečo „dototo“ a nechtiac trafil. Následne sa ma začal jeden pýtať, že čo čakám, čo by mi mohol taký spraviť. Ja, že neviem, nech on povie. Dozvedel som sa o všetkých možných formách vzťahov, znásilnení a praktík a tak ďalej. Po tom som sa ich spýtal. A? Pravda vy ste tiež opační. Oni na to, že hej, či mám dačo proti. Ja nie, len som rád, že sa veziem. Nemusím sa báť, oni sú stabilný, moderný homosexuálny pár. Jedenásť rokov žijú spolu. Súčasná spoločnosť ti neumožňuje žiť s jedným partnerom v manželstve celý život, väčšinou ostávajú pri sebe len kvôli deťom. A dnes už majú všetci bokovky, to je bežné a úplne normálne. Ani my neplánujeme byť spolu stále. Tak sme trošku podebatovali o slobode a pohľade na život a šiel som ďalej …

A aby deviantov nebolo málo, keď som šiel svojou najdlhšou trasou (cez 450 km polkou Moravy), tak ma v hustom snežení zobral jeden chlap. Trikrát väčší ako ja. Skladník, DJ, „džingle“ robil do reklám a rádií. Ukecaný, pohoďák. Vyložili sme nákup pre jeho sestru na jednom sídlisku. Spýtal som sa, kde on býva, a že či býva sám. No, že tu blízko a sám, odsťahoval sa od rodičov lebo sa nemohli zmieriť s tým aký je. A keď som vystupoval o pár kilometrov ďalej, spýtal som sa ho prečo je iný.

-Víš moji rodiče se nemúžu zmíriť ….že, ja jsem bisexuál, A líbi se mi více kluky...a chytil ma za koleno.

-To važne? A on že hej, ale s tými kluky si robí srandu, chcel ma len postrašiť. Smial sa. Rád mi pomohol, ale nie som jeho typ. Robí si srandu. Koľké to štastie.

Kamionisti sú „klasici“. V niektorích sa nezaprie slovenský „podnikateľský“ duch. Cestou do školy ma bral jeden kamión. Šofér mi spomínal, že je to super robota. Minule ho akurát naložili plienkami.

-Mám asi trojmesačného syna, no nevyuži to. Keď vieš ako neporušiť poistku na tovare, odspodu alebo zvrchu sa tam dostaneš. Domov som doniesol asi 3000 plienok. A však decko dorastie, ostatné popredám. Polovica dediny má už aj nové topánky. No treba sa v živote vynájsť, kde tú korunu nahrabať.

 

Kamionisti smerom z Ukrajiny do Nemecka najčastejšie vozia kvantá cigariet, alkoholu, a nafty (na Ukrajine natankuje doplna, v Nemecku predá a ešte stále sa mu to oplatí). Z Popradu ma jeden bral.

-Celá dedina len vďaka mne môže dymiť. Krabička na Ukrajine stojí menej ako Euro. Na Slovensku predáš za 2 Euro, v Nemecku za 4...

 

Raz cestou do Rajeckej lesnej sme sa vybrali na púť k Mamke. Bolo strašne veľa snehu a na Fačkovskom sedle nás zobral podnikateľ z Nitry. Veľmi dobrý chlap. Tak sme cestou debatovali o živote a náboženstve. Keď sme zišli do jednej dediny, pred nami šiel zelený Renault. Spomaľoval. Vyhodil smerovku doprava, že odbočuje na parkovisko. Obiehali sme ho. Len tu zrazu si to rozmyslel a už bez smerovky doľava rovno na nás. Náš šofér to vytočil a vybehol medzi domy. Skončili sme zapadnutí vo vyše metrovom snehu ,pár centimetrov od značky či dačo z betónu tam bolo. Ešte, že šiel pomaly a dokonca aj elegantne, rozvážne to vedel uhrať. Vybehli sme von, za volantom zeleného auta mladá šoférka. Že jej kamarátka kývala, aby šla parkovať inam. Asi do speťákov moc nehodila očkom. Čakali sme, že jej náš šofér vynadá. On jej sa jej s pokojom spýtal, že čo to bolo, prečo tak odbočila a nepozrela sa. A aby sa nebála veď sa mohlo aj horšie stať (trošku sa triasla). Vypýtal si lopatu, odhrabal auto, vytlačili sme a šlo sa ďalej.

 

Občas sa pritrafila aj skúsenosť s občanmi najväčšej národnostnej menšiny v našej republike. Raz som tak stopoval niekde na Východe. Ďalej som už pokračovať so šoférom nemohol. Vyhodil ma na konci dediny uprostred rómskej osady. Deťúrence boli milé, pokiaľ sa pýtali ako sa volám, čo tu robí ujo, a kam ide. Keď prišli otázky „Nemáš Euro?“ alebo „Nemáš cigu?“. Zhŕklo sa ich tam viac. Po pár minútach som radšej volil strategický ústup a presun na vzdialenejšie miesto. Naopak raz som stál niekde na Záhorí v okolí Myjavy. Nastúpil som do starej Mazdy. Tiež to bol rómsky spoluobčan. Nevyberám si, keď zastavil tak ideme. Dedinami išiel veľmi rýchlo, tak okolo 110 km/h. Spomínal som mu, že tu často stávajú policajti a dávajú šoférom pokuty (vedel som to z rozprávania vodičov, nebol som tam prvý krát). On sa nebojí, minule ho zastavili policajti, tak sa ich spýtal, že čo tu robí auto z Trnavy. Na Myjave môžu zastavovať len myjavskí policajti. Vypýtal si odznak. Pod hrozbou udania hlavnému veliteľovi v Trnavskom kraji, len preto že páni policajti nemali reflexné vesty a boli z iného kraja, zjednal pokutu 120 Eur na „ Pán Boh zaplať. Aj on bol totiž policajt, na Myjave...

 

Niekde v okolí Piešťan, Senice a Myjavy som sa trochu stratil. Nasadol som k mladému chalanovi, zootechnik na nejakom roľníckom družstve.

-Ja ťa zveziem na kopanice, tadiaľ chodia kopaničiari, určite ťa niekde zoberie.

Trošku sme sa zarozprávali a na tých kopaniciach som naozaj skončil. Zase som sa raz stratil. Hlavná cesta v dedine (asi tri domy). Za dve hodiny išli tri autá, jeden traktor a voz s koňom. Po 5 kilometroch kráčania ma zobral miestny chatár, že čo tu taký divný chlapec chce. Pokiaľ sa stratím na Slovensku, to sa ešte dá vykriť celkom slušne. Keď sme sa stratili v Nemecku a šli sme do Franfurktu miesto Hamburgu, alebo vo Francúzsku do Lyonu namiesto Ženevy, vtedy pomáha len improvizácia a najmä zázraky. Našťastie vždy boli...

 

Moja posledná príhoda bola pre mňa zaujímavou a trošku aj adrenalínovou skúsenosťou. A možno mi ju niektorí ani nebudete veriť. Zopárkrát som stretol extrémistov. Raz na Záhorí mi zastavil potetovaný vyholený chlap. A bol mierumilovný. Mal dve mačky, jedna stále nebola spokojná. A sranda s ním bola. Monster truck jazdil, chytal tristoeurové pokuty. Pamätám si že sa mi smial že držím tú tabuľku jak bibliu. Raz ma zobral neonacista z Nitry len preto že sa mu páčilo moje djembe. A potom pár ďalších...

 

Raz som tak stál asi niekde pri Martine, keď zastavila čierna Audina, čierne sklá. Vpredu dvaja, taký vyholený chlap a čiernovlasá slečna vedľa. Bol dosť hyperaktívny. Veľmi mu bolo do reči. Taký bol šťastný, keď sa dozvedel čo študujem, že bude mať známosti. Trochu sme sa len tak rozprávali a ani neviem ako sme a dostali zase k politike (v čom mám ja dosť značný chaos). Pýtal sa ma že či ma brali už nejakí extrémisti. Ja, že hej, nejaký ten nácek už bol, dvaja boli. On mi odpovedal: „No vidíš, tak dnes ťa berie tretí.

„Ale no zase?“ Snažil sa mi vysvetliť nejakú zvrátenú teóriu jeho osobného nacisticko kresťanského presvedčenia. Radšej som mu neoponoval, treba držať hubu a krok. Vzadu pod nohami som našiel zelenú duralovú „bejzbolku“ z Ameriky. Pýtal som sa ho, či hrá „bejzbol“ Hrá, vo voľnom čase si rád udrie. Bol bývalý kickboxer a vyhadzovač. Má to na cigáňov hlavne. Jeho manželka bola bývala policajtka. Kvôli nemu ju vyhodili z práce.

„A baví ťa to v takých pofidérnych kruhoch?“pýtal som sa.

„A už ani nie, bývavalo kedysi“ mohol mi to vraj povedať. Lebo šiel začať nový život.

„Vidím ťa prvý aj posledný raz, a aj ty mňa.“

„Kedysi som bol členom organizovanej skupiny, ale nie boss, len gorila, vyhadzovač, zlodejíček. Potom biely kôň, robili sme „veľké peniaze“, hovoril.

„Akonáhle sa odohrala vražda jedného šéfa, ja som odišiel rýchlo. Zrada sa v takýchto kruhoch netoleruje. Bývalých spolupracovníkov zobrali do vyšetrovacej väzby. Ja som jeden z mála ostal vonku. Ak pustia nejakú „väčšiu rybu“, ja prvý pôjdem „dole“.

„Môj otec má americké občianstvo. Beriem syna, ženu a idem začať nový život do Ameriky. Tam si ma hádam nenájdu.“

A keď som už vzadu aj nôž našiel, on vytiahol boxera a pištoľ, vysvetľoval mi rozdiely medzi studenými zbraňami, že aby som vedel niečo aj iné okrem medicíny. Tak som sa čo to naučil o zbraniach.Po čase, keď som už bol taký vzdelania chtivý, som sa ho spýtal, že ak chce, či mi môže povedať aspoň bližšie, čo robí taká „slovenská mafia“, že ja neviem, ja mám len fantáziu založenú na filmoch. Či drogy, zbrane, alebo ako....

„Nie, to robia chudáci a šmelinári, druhá, tretia liga. Iba veľkoobchodníci v tomto vedia prosperovať a to na Slovensku moc nie je.

„A čo teda robí slovenská prvá liga?“

„No nič výnimočné...obchod...falošné firmy, daňové úniky a podvody,“depeháčky“, fiktívne „eseročky“ a točia peniaze dookola a okrádajú štát a ľudí. Biela mafia. Podnikatelia, politici, poprední ľudia. Na kontách tisíce a za ušami nahrabané milióny v tichosti. Konkrétnejšie ti už nemôžem povedať.“

„Á však stačilo, odteraz už budem múdrejší.“

V meste ma pozvali do McDonaldu a šiel som svojou cestou. Odvtedy sme sa našťastie nevideli.

Na stop treba trošku odtrhnutú povahu, odvahu, a nebáť sa stretnúť nových ľudí. Na druhej strane treba rátať ,že človek si pár hodín môže postáť (bez ohľadu na počasie), poprípade stretnúť kadekoho. Istotu nemám vždy (takmer nikdy). Ale bez toho by to nebolo ono. Keď raz budem starý budem mať aspoň čo svojím deťom a vnúčatám rozprávať (Viete deti, keď bol dedo mladý a sprostý trepal sa do Nórska stopom...).

Každý jeden z týchto príbehov zanechal pekné (aj adrenalínové) spomienky...lebo...

Na poslednom stope teraz v Nedeľu sa ma jeden baník spýtal:

„A berú ľudia, berú? V takejto zlej a škaredej dobe. A na tvoje negatívne skúsenosti (pár som mu povedal)

„A teba musí mať Pán Božko veľmi rád.“

„No je to možné.“

„A ty sa musíš aj veľmi modliť čo?“

„No tak snažím sa v rámci svojich možností, prečo sa pýtate?“

„Keď sa ti nič ešte nestalo a stále sa vezieš kam chceš.“

„Kiež by to tak bolo aj naďalej ,verím, že bude. Nech je ten život pekný, krajší...“

 

Vždy sa teším na ďalších ľudí, stretnutia, zážitky a skúsenosti, som rád, že môžem niečím nezvyčajným spríjemniť alebo spestriť (dúfam) život Vám všetkým, ktorí to čítajú.

 

"Jedným z najväčších problémov na stope je, že sa musíte chcieť baviť s nespočetným množstvom ľudí a robiť všetko preto, aby si nemysleli, že bola chyba vás vziať"

Jack Kerouac

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?