Nie sme čierni a bieli

Autor: Dominik Dzian | 20.2.2013 o 22:20 | (upravené 20.2.2013 o 22:44) Karma článku: 11,40 | Prečítané:  621x

Alebo aj v jednom veľkom vreci existujú výnimky. Často diskutovaná otázka rómskej problematiky, v politike, v médiách, či už v rámci individuálnych rozhovorov. Na Slovensku je stále aktuálna, javiaca sa ako neriešiteľná, niekedy viac či menej horúca, podľa toho aký Róm, čo kde spáchal a vyviedol. Je to len vždy viac menej o tom istom, tmavom, negatívnom, neprispôsobivom. O nezamestnanosti, agresivite, parazitizme „tmavšej“ sociálnej menšiny na úkor „nás - bielych“.

 

Zase som skončil omylom niekde na kopaniciach na Myjave. Tu tak prejdú za hodinu dve autá, jeden traktor a kôň s vozom. Ak ma niekto nevezme, budem musieť meniť smer domov. Zastavilo staršie auto. Tak som naskočil. Rómsky spoluobčan. Trošku som sa cítil neisto, podvedome predsudky úradujú vždy, či chcem či nie. Rozprával mi že ide na chatku, ktorú si sám postavil, niečo opravovať. A videl ma keď šiel opačným smerom. Pýtal som sa ho či pracuje a má rodinu. Bol policajt na Myjave. Spomínal ako ho to stálo veľa trápenia a predsudkov od ľudí, kým sa dostal k práci.

-Mám rodinu, snažím sa zodpovedne starať o svoju ženu a deti. Vieš, keď chceš niečo mať, nemôžeš celý deň ležať v posteli. Ja som iný...

 

 

Po dlhom čase som išiel konečne domov zo školy stopom. Tešil som sa jak malé decko, že konečne sa opäť môžem postaviť na cestu, palec hore a stretnúť zopár zaujímavých ľudí. Ideálne miesto autobusová zastávka v jednej dedine medzi MT a PD. Á čo to, auto zastavuje, nejako rýchlo. Tak som sa rozbehol ku nemu. Zbadal som dvoch Rómov vo vnútri. No tu ma zaseklo na pár sekúnd. Skutočne ideš s nimi? Nechceš si to rozmyslieť? Podvedomie úraduje, môj dlhodobý negatívny názor ma brzdí. A kašlem na to riskneme to, však aj tak mám len zopár Eur a nechce sa mi tu čakať dlhšie. Nasadol som. Vpredu malý cigáň v oranžovej bunde, potetovaný s pankáčom na hlave, vedľa neho zrejme jeho otec, bradatý, tlstý vajda, taktiež dokreslený, od cigariet smrdel poriadne. A aby nebolo málo vedľa mňa vyholený týpek (nebol Róm) v maskáčoch. No tu mi niečo nesedí. Len aby nebola zase raz jedna z mála akčných jázd.

 

„Nazdar kámo, hybaj s nami, ideš do Prievidze? Zoberieme ťa, ale najskôr sa musíme niekde zastaviť tak pôjdeš s nami,“takto ma privítali.

„No super ktovie kam chcú ísť,“ pomyslel som si a v hlave sa mi už premietali akčné scenáre.

„Ideme na kávičku a ideme sa najesť, hádam ti to nevadí, ak sa neponáhľaš,“ hovorí otec.

 

Povedal som im kde je najbližšia reštaurácia. Zastavili na parkovisku pri motoreste. Vajda šiel fajčiť, ja a malý cigánik s tým vyholeným sme šli rovno dnu. Povedali mi, aby som si objednal čo chcem. Ja len tak slušne, že si zaplatím kofolu a kávu, že ma nemusia pozývať. Objednali si halušky a kapustnicu. Dali sme sa do reči.

„Chalani vy mate nejaký vlastný štýl?“ pýtal som sa aby som ich mohol bližšie spoznať.

„My sme pankáči, máme svoj štýl“ hovorili.

Hneď mi začali spomínať historky, ako keď chodili na punk koncerty, a ako raz stopovali zo Žiaru domov, zastavili im neonacisti a začali po nich strieľať. Mladý Róm bol s otcom v nemocnici v MT na vyšetreniach, že vraj otcovi diagnostikovali asi rakovinu pľúc.

„Vieš musím sa oňho postarať, je už starý a nevládze toľko, aj on mňa vychoval. Stále fajčí, nemôžem mu to vyhovoriť,“ sťažoval sa.

Pýtali odkial idem a čo študujem.

„Z Martina a ak sa podari možno raz budem lekár,“ povedal som

„No lekárov treba, veď vy pomaháte ľuďom. Aj keď aj niektorí lekári sú svine. Mal som spolužiačku a zomrela po cisárskom reze, 29 rokov mala, tak sa tešila na to dieťa, a ani ho nestihla uvidieť. Ja keby toto mojej žene spravili, by som tam prišiel a všetkých by som pozabíjal, vojsko by museli proti mne poslať,“ rozčuloval sa Róm.

„Jojo to tak nemôžeš, zabíjať nie je dobré,“ hovorí druhý týpek.

„Máš pravdu, najpr by som sa pomodlil aby mi Boh odpustil to čo idem spraviť a potom by som ich aspoň ubil,“ dodal.

 Jeden z nich, ten vyholený, Miloš, pracoval ako baník, malý Jojo robil niekde pri Senci ako robotník na stavbe.

„Vieš mám rodinu, ženu a dieťa, chcem ich zabezpečiť a postarať sa o nich, snažím sa poctivo zarobiť korunu. Ostatní bieli nás všetkých hádžu do jedného vreca, ja som nikdy nikomu neublížil, ani nikoho som neokradol,“dodal.

 Medzitým prišiel otec, fučal, sadol si ku nám.

„Oco, zase si bol fajčiť,“ napomínal ho Jojo.

„No a? Ja som už na to zvyknutý, ale už nefajčím osemdesiat ako kedysi, už len dvadsať,“ odpovedal.

 

Čakali sme na polievku. Čašníčka doniesla len jednu.

„Ale my sme chceli dve, ja tu nebudem čakať celý deň na ďaľšiu,“ hovorí Miloš Jojovi.

„Hej milá zlatá pani čašníčka,“ kričal vajda cez celú reštauráciu, „tuto môjmu kamarátovi ste zabudli priniesť kapustnicu s tým údeným. Viete a ja som tiež „údený“, hladný bude a celú cestu mi bude nadávať.“

 

 Asi minútu sa takto naťahoval Miloš a vajda, či doniesť polievku alebo nedoniesť. Ľudia sa otáčali a zazerali na nás, keď starý cigáň kričal už tretí krát. Ale snažil sa pekne slušne poprosiť, s mierne ironickým podtónom a smiechom. Na tretí krát čašníčka polievku doniesla. Ako tí dvaja jedli, vajda nám rozprával príhody z jeho detstva a mladosti, ktorého kamaráta mu kde zavreli, kto ako dlho sedel a začo. Potom prešiel na vtipnú nôtu a hodil zopár žartov. Popritom splietal ako mu doktori neveria, že už nefajčí (teda už len dvadsať) a umrieť sa mu ešte nechce.

 O chvíľu zase kričal: „Milá zlatá pani účet poprosím, zaplatím vám to.“

„Ja si zatiahnem tu kofolu a kávu sám, nemusíte ma to platiť,“ hovoril som.

„No to isto, my sme ťa zobrali a si tu s nami, tak ja ťa pozývam. To aby si, keď ma niekde na ulici stretneš nezazeral na mňa ako na starého tučného cigáňa a nedal mi bejzbolkou po hlave“ zrušil ma dedo. Ešte nechal aj pár centov tej milej zlatej čašníčke navyše.

 

 Ako sme cestovali domov Miloš zaspal. Malý Jojo spomínal ako sa obrátil a začal chodiť jednej skupiny kresťanov.

„Vieš ja mám Boha rád, ale ešte nie tak ako by som chcel, nie som s ním ešte úplne vysporiadaný za môj predchádzajúci život. Bol som na drogách a alkohole ako mladý“.

„Jojo nesmieš byť ani príliš veriaci ani zase bezbožný, aby ťa ľudia nepokladali za blázna, ale aby si bol na druhej strane dobrý a neubližoval im,“ hovoril otec.

„Áno ja viem oco, zabiť človeka je zlé, aj nepostarať sa o svoju rodinu, ženu a deti je zlé, aj kradnúť je zlé. Ja verím že do hrobu si zoberieš svoje skutky, život a srdce, nie koľko toho máš.“

„Cesta do pekla je vydláždená zlými skutkami a úmyslami. Ja tiež mám niekedy ťažké srdce. Bože, keď ty si taký všemohúci prečo si mi zobral dve malé deti, prečo mi teraz doktori povedali, že mám rakovinu a zomriem.

„Vieš, aj v Jóbovi sa píše, „Pán dal a Pán vzal, nech je jeho meno oslávené. A nič neprístojné Jób nevyriekol“ zacitoval Jojo z biblie.

 Takto som asi 15 minút jeden druhého povzbudzovali a diskutovali, pričom každý vedel reagovať citáciami z biblie na argumenty toho druhého. A nehádali sa. Hľadali spoločnú cestu. Od konca sveta sa dostali cez otázky diabla, zla a dobra, ľudskej slobody a vôle až po osobné skúsenosti zo života.

Potom Jojo začal o vrahoch, zločincoch a zlodejoch. Otec mu hovoril: “Nesmieš súdiť, veľa zločincov su duševne chorí ľudia, a nesmieme nazvájom posudzovať, nie sme dokonalí a sme si rovní.“

„Vieš Jojo, ľudia sa príliš boja Boha. Lebo ho berú ako policajta, ak nedodržíš jeho desatoro, potrestá ťa“ hovoril vajda.

„Áno ja viem , ja sa mu preto snažím hovoriť to čo mám v srdci, on má rad pravdu. Keď mu budem klamať nemá to zmysel.“ odvetil Jojo.

„Kresťania chcú byť príliš dokonalí a svätí alebo chodia do kostola len zo zvyku. Dôležité je to, že všetko, čo v živote robíš rob zo srdca, nie dokonale a ideálne, ale ako človek. Jednoducho a pravdivo“, poúčal ho otec.

 

 Ja som len cestou nemo sedel vzadu a udivene počúval. Toto som absolútne nečakal. Otec so synom. V rozhovore, skromne, úprimne a pravdivo. Nič zložité, nič nereálne. Pokorne a ticho hľadajúci pravdu vo vlastnom živote. Malými skutkami aj voči stopárovi ukazujúc kúsok dobra.

 

Vďaka za stretnutie ľudí, ktorí boli a stále sú v mojich očiach „iní“ ako ja.

 

A predsa rovnakí...

 

Nie sme čierni a bieli...

 

Sme ľudia...

 

...

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?