-Do Martina?
-No do Martina, zoberiete ma?
-No poď ja idem do nemocnice tam. Stopárov zásadne nikdy neberiem, nebral som a ani brať nebudem. Neviem, čo ma to napadlo zastať.
-Ja idem z hôr, ja som študent medicíny tuto z Martina. Nie som nebezpečný, nemusíte sa ma báť.
- No ja som tiež v zdravotníckom biznise, distribuujem zdravotnícky materiál. To si budeme rozumieť.
Rozumeli sme si.
-A prečo idete do nemocnice?
-Idem za mojou manželkou a synom. Naše dieťatko je už štyri mesiace na detskom ARO.
-A koľko má rokov?
-Sedem mesiacov. Viac je v umelom spánku ako bolo s nami doma. Keď mal dva mesiace, začal mať problémy pri kojení, normálne sa napil a nevedel odkašlať ani odgrgnúť, miestami sa až dusil, museli sme ho vždy pobúchať. Detská lekárka nás poslala do Bratislavy, do detskej fakultnej nemocnice. Zistili mu vrodenú chybu srdiečka. Má porušenú mitrálnu chlopňu. Lekári ho tam viackrát operovali. Rozšírili mu predsieňovo- komorový kanál. Pri tom ešte viac porušili chlopňu. Nášmu dieťatku začalo srdiečko zlyhávať. Veľmi opuchol. Vyzeral ako "mišelinka".Museli sme ho tam nechať. Robili ďalšie reparatívne zákroky. Nič. Povedali nám, že to nemá cenu, zomrie tak či tak. Podľa ich tabuliek a výpočtov neprežil by ani bez operácie ani s operáciou. Prístup lekárov bol veľmi chladný. My sme s manželkou stále verili, že náš synček bude žiť. Preložili ho do Martina. Akurát idem za ním. Vždy vidím len kopu prístrojov, hadíc, kanýl, striekačiek. Uprostred toho leží telíčko nášho dieťaťa. Ja som doma s mojou dcérkou, manželka je pri synovi. Každý deň sme spolu a aj spoločne veríme, že on bude žiť.
Otec bol veľmi pokojný, milý, usmieval sa keď hovoril aj o ťažkých veciach. Ani jedna sťažnosť, nadávka, slza nepadla.
-No dnes sme sa asi mali stretnúť, ja plánujem tiež byť Áristom, len detským nie, to je už moc „hard“.
- Ale tu v Martine sú úplne iní lekári, dnes mi doktorka pekne všetko vysvetlila, čo je presne vo veci, ako budú postupovať, aká je nádej a šanca na prežitie. Vidia ešte možnosť v neskoršej operácii a priebežnej starostlivosti.
- Treba veriť v zázraky, nie?
-Ja verím. Ja verím, že náš syn bude žiť. My všetci spolu veríme. V posledných dňoch sa začal lepšiť. Pomaly mu znižujú dávky sedatív a tých všetkých chemikálii. Miestami sa aj preberie, napije sa, odgrgne. Usmeje sa trošku. Alebo aspoň ja to vidím. Každý deň, prežitý naším dieťaťom je pre nás zázrak. Deň po dni sa niečo nové naučí. Aj keď sa len zlepšia parametre o pár dielikov na tých zložitých monitoroch a hadiciach, pre nás o je veľmi veľká radosť. Robí pokroky, nepotrebuje už toľko liekov, začína pomaly sám dýchať, preberie sa, poplače si. Manželka je pri ňom dňom i nocou, na pár dní ju beriem domov aby si oddýchla. Budem pri ňom ja.
- Pekne, aj v medicíne sa dejú zvláštne veci, aj tam kde už nie je moc nádeje.
- My máme nádej. Spoločne veríme. Držíme nášmu najmenšiemu palce. On bojuje. A my s ním. Každý deň. Stále naňho myslíme.
Ja verím, že náš syn bude žiť!
