Osobnosti na ceste

Autor: Dominik Dzian | 9.7.2013 o 22:07 | (upravené 9.7.2013 o 22:38) Karma článku: 16,55 | Prečítané:  4819x

Na ceste stretám veľa ľudí. Milých, nervóznych, veselých, smutných. Občas mi niekto rozpovie svoj životný príbeh, s niekým sa spolu nasmejeme, niekto mi vynadá, iný predstaví svoju životnú misiu. Stop nie je jednotvárny a prináša veľa nových, zaujímavých ľudí a kvantá príhod.

Často stopujem aj kvôli tomu, aby som si niekde vyzdvihol balík, zásielku, najčastejšie športové a turistické veci, prípade knihy. Cez internet to objednám (najlepšie ak je zľava). Kuriér a pošta stojí priemerne okolo 5 Eur. Sú predajne kde vám dajú výraznú akciu ale poštovné je 10 a viac Eur. Ja si zvolím alebo dohodnem osobný odber v predajni alebo na sklade. Postavím sa na cestu a idem po to. Objednal som si knižku a náramok v jednom kresťanskom obchode. Expedičný sklad mali v Podolínci. Deadline som mal do 12:00, potom šli na obed a zatvorili sklad. V Kežmarku som stopoval a už aj stepoval, bo začalo pršať a stál som tam asi pol hodinu. Bolo asi pol dvanástej. Okolo mňa prefrčal kuriér. Takých moc nestopujem, oni moc neberú. Zbehol do blízkej fabriky. O desať minút vychádzal.

-Ak ti nevadí, ešte mám asi 15 zásielok doručiť a potom idem do Červeného Kláštora.

-A tak radšej ako tu vonku moknúť.

Behal som s ním po celom okolí, firmách, bytovkách, domoch, pomáhal mu hľadať čísla domov. Stále kmital, vyhadzoval balíky za radom.

-          A ty kam vlastne ideš?

-          Ja, do Podolínca, pre zásielku

-          Ja tam chodím, pre knižky a ruženčeky. Tam ideš?

-          No, ale sú tam len do dvanástej, a teraz je za desať.

-          To nie je problém, mám tam cestu. Zavolám tam aby neodišli, že prídeme dvaja.

Zavolal, vybavil. Čakali na nás. Po ceste medzi každými dvoma balíkmi, sa ma pýtal či stop ide, kde som bol a aké mam zážitky. Tak sme sa spolu nasmiali na kadečom. Aj on raz v živote viac menej stopoval. Nemal peniaze na cestu domov z Nemecka, tak zaklopal kamionistovi na parkovisku na kamión. Zobral ho až do Kežmarku. Odvtedy hľadal príležitosť ako tento zážitok a pomoc splatiť. Tak keď ma videl na ceste, povedal si, že ma zoberie. Ja som sa rád viezol. Cesta šla rýchlo.

Do expedičného skladu som prišiel s kuriérom  o 12:20. Jeho poznali. Čudovali sa, čo tu robím s ním ja. Tak sme sa spolu smiali, že bežným a slušným občanom príde kuriér pre balík a doručí im to. Ale dnes sem príde zákazník (indián/pirát) a rovno s kuriérom pre balík osobne. To tu ešte nemali a nezažili. Ani ja som to nejako veľmi neplánoval, zastavilo auto ako vždy tak som išiel. Aspoň mali tety predavačky krajší deň z neobyčajnej zákazky. Vďaka ochotnému kuriérovi. Teda dvom.

 

Do Bardejova ma zobral policajt. Pracoval v Starom Smokovci. Bol otcom rodiny, tešil sa z manželky a malých detí. Len keby robota nebola tak ďaleko. Ale v dnešnej dobe si nevyberá. Bol rád, že ich dokáže uživiť. V tatrách sa premnožili medvede, každý deň majú jedno dve hlásenia stretnutí ľudí a šeliem. Hlavne pri chatách a smetiakoch. Zatiaľ stačia petardy a spreje, uvidíme, čo bude ďalej. Aspoň mám známosť aj v Tatrách. Radšej nech sa stretneme na pive, ako kvôli medveďovi.

Aj v Martine ma jeden bral. Celé cestu sme sa smiali na tom, že keď sa v službe nudia na ceste tak trúbia po pekných babách, občas zastavia, že ich zvezú. Ale len baby. Ja som dnes výnimka. Jeho kolega, to až tak ďaleko dotiahol, že trúbil na Nórku študujúcu medicínu v Martine. Odišiel s ňou do Nórska. A žijú šťastne na fjordoch.

Cestou do DK ma zobralo terénne auto. Gazda z Oravy. Rozrečnil sa o tom. Akú on má cisternu, a že s ňou chodí h***á ťahať.

-A minule mi tí magori u okresu zakázali s tým behať, že vraj znečisťujem vodu a životné prostredie. Ale akú vodu. Však ja tam nelejem naftu ani chemikálie. V Rakúsku, keď som bol tam je taký zákon Moja zem-Moje h***o, a môžem si s tým robiť čo chcem.

-Viete ale keď znečisťujete nejaký vodný zdroj za to je pokuta alebo basa.

-Ja nič neznečisťujem, ja sa správam ekologicky. Podporujem prírodný kolobeh. Držím sa hesla : Príroda h***o dala, tak si ho aj vezme naspäť. Zoberiem a vyveziem za dedinu, pohnojím si, poprikášam, a bude dobrá úroda.

Zrejme som ho nepresvedčil, mal svoju pravdu, aspoň mi pozdvihol náladu z jeho ekologickou misiou.

Kamionisti zvyknú brať pomerne často. Ak môžu. Niet sa, čo čudovať. Stovky a tisíce kilometrov na cestách, ďaleko od domova, tak padne občas vhod prehodiť pár slov zo stopárom. Miestami sa to zvrhne do spovede vlastného kočovného životného osudu. Hovorí sa, že život kamionistu je ako život psa. Spíš v búde, naješ sa z misky a vyčúraš sa pri kolese. Stál som na poslednej pumpe v Ružomberku smerom na Poprad. Zastavil kamión. Išiel z autoservisu v Čechách smerom do Kežmarku.

Začal o tom ako šiel najdlhším tunelom v Európe.

-Mal okolo 40 kilometrov. Normálne som sa bál. Videl som tam pamätník obetiam veľkého požiaru. Pred pár rokmi tadiaľ išiel kamión s margarínom. A začal horieť. Šofér zastavil a utekal von. Autá za ním sa chytili a postupne explodovali. Nemali šancu.  V kamióne bola tavná teplota, ani ho nenašli, zhorel do tla. Pri vyšetrovaní zistili s najväčšou pravdepodobnosťou príčinu požiaru. Šofér pred ním vyhodil cigaretu, tá sa dostala do nasávania auta s margarínom. Ten začal horieť. A vieš, že pri horení sa spotrebováva kyslík. A auto bez kyslíka nenaštartuješ. Tí, čo boli za ním, nemali šancu ujsť.

Že vraj je aj film o tom.

Neskôr porozprával o rodinných záležitostiach.

-Rodina sa mi rozpadla. Na cestách dlho bolo bez ženy, nuž som si našiel náhrady. Najlepšie ceny sú v Čechách v Prahe. Minule si jedna taká ľahšia vypýtala za služby o dvadsať euro viac. Že ak nechcem mať problémy, musím zaplatiť. Neskôr som potiahol kamión, z okna som videl ako to dáva policajnej hliadke. Dostávajú časť zisku, a dovolia im to robiť aj bez papierov. To je biznis jednoducho.

Ostatné kvetnaté opisy jeho zážitkov mi dvakrát príjemné neboli.

-Ja som mal už tých žien dosť v živote. Už mi to aj stačilo. Moja prvá mi prišla na to, že zahýbam. Tak sme sa rozviedli. Rovnako aj s druhou. A neskôr aj s treťou. Čo, už so mnou. Aj moja dcéra podobne dopadla, aj keď nie celkom vlastnou vinou. Bola na stáži v Nemecku. Zaľúbila sa tam do jedného zbohatlíka. Po troch mesiacoch ho doviedla na Slovensko. Štvrtok večer mi povedala, Otec v sobotu sa idem vydávať. Ja som nemal nič našetrené. Ledva som vtedy uživil rodinu. Vravela, len aby som sa nebál, mladý zať ma všetko vybavené, už len súhlasiť stačí. Tak som súhlasil. Prišiel celý nemecký konvoj, asi 60 ich bolo. Svokor bol riaditeľom nemeckých telekomunikácii. Milionár je slabé slovo. Celú svadbu zatiahol. Štyri najluxusnejšie chaty si objednal a boli tu s celou partiou ešte dva týždne na dovolenke. Dcéra následne odišla do Nemecka, dostala robotu aj byt. Po čase spolužitia však začal mladý vyčítať, že jeho otec zatiahol všetko, dal je veľa príležitostí, a že ma nesmierne veľa peňazí. A ja, že som sa len pozeral, a flákam sa kamiónom po Európe. Ale ja som naozaj nemal peniaze prispieť na takú luxusnú svadbu. Mladý stále a stále vymýšľal, a keď sa to už po pár mesiacoch stupňovalo do psychického teroru, dcéra to nevydržala a podala žiadosť o rozvod. Svokor bol na súde. Po všetkom si oboch zavolal. Dcére nechal byt aj prácu. Mladému povedal nech si zoberie slipy a ostatné haraburdy a vypadne. Odvtedy si išiel vlastnou cestou. Ešteže starý bol charakter. Ja som sa tomu len bezmocne prizeral. Naposledy si dcéra našla nejakého černocha. Aj ten s ňou chcel odísť na Mallorcu. Vykašlala sa naňho. Tak takýto mám ja dokrútený a smutný rodinný život. A môžem si za to viac menej sám.

 

Vyhodili ma na tom veľkom kruhovom objazde v Mikuláši. Tak som sa postavil za zvodidlá a stopoval som, autá tu nešli moc rýchlo. Mikuláš je na stop úplne zabitý, leží mimo diaľnice. Nik ma nebral. Po asi dvadsiatich minútach spomalila čierna Oktávia Combi. No super, hádam ma vezmú na Poprad. A tu zrazu začala blikať modro červeno. Jaj do kelu, Poprad asi nebude. A bude rande s diaľničnou políciou. Ešte ani nevystúpili, už jeden začal po mne ziapať, že čo tu robím a ako si to predstavujem. Tak som mu pokojne povedal, že stopujem. Značka začiatok diaľnice bola asi 100 m predo mnou. To ho zrejme vytočilo a začal ešte viac do mňa. Zobrali mi doklady. Správal sa ku mne jak keby som mal dva roky, nevedel narátať do päť alebo keby som bol nekompletný. Že vraj tam chodci nemajú čo robiť. Mňa tu vyhodil kamionista, nie som miestny a značku som nevidel žiadnu. Zbalili ma do auta, jak najväčšieho kriminálnika. Ja som si nedal, hádal som sa s ním. Aj keď som tušil, že nevyhrám. Vysvetľoval som mu, že som sa nestihol dostať do mesta, keď ma vyhodili na diaľnici, a snažil som sa nájsť bezpečnejšie miesto. Stále na mňa hučal, že dostanem pokutu 60 Eur a ak nebudem spolupracovať tak idem na stanicu na noc. Ten druhý ho začal trochu brzdiť, aby ma nechal tak, hodia ma do mesta a dajú napomenutie. A nie. On takých smrdliakov a darmožráčov neznáša a nemajú čo robiť na ceste. Hovoril som mu, že som stopoval veľa po Európe, a nikde mi nedali pokutu len napomenuli, či už to bola vedome moja vina alebo nie. Ale policajti na Slovensku sú miestami výnimoční. To ešte viac ho rozohnilo, že som nepoučiteľný debil a dostanem minimálne 60 alebo až päťnásobok. No mal som, čo povedať. Ten druhý mi vypísal medzičasom blokovú pokutu. Povedal som mu, že som študent a peňazí moc nemám. Vedia dať aj šek. Odvtedy som neodporoval a pritakával. Zaviezli ma na vlakovú stanicu. Ten ľudskejší mi povedal, že tam je z mesta značka zákaz chodcov, ale ja som ju nemal ako vidieť lebo z diaľnice ta značka nie je, ale pokutu mi musia dať. O tej tabuli začiatok diaľnice som už radšej nediskutoval. Či bude 10 Eur dostatočné ponaučenie, aby som si do budúcna dával pozor. No študentská zľava, to beriem. Ten arogantný ma skoro zabil pohľadom. Pri vystupovaní boli dve odlišné rozlúčky. Dovidenia mladý muž a dávajte si nabudúce pozor, stopujte radšej v meste. Alebo ten druhý, keď ma ešte raz bude vidieť v okolí Mikuláša stopovať tak nech si ho neprajem a ešte mi vynadal. Do Popradu som sa našťastie o pár minút dostal. Aj keď som mal trošku pokazenú náladu. Aspoň si môžem do denníka zapísať, že som stopol diaľničnú políciu. Dokonca aj zľavu mi dali.

Pamätám si ako som stopoval v Kodani. Tiež sme zle stáli na ceste. Povedali nám to až dvaja policajti na motorkách. Za to je pokuta. Jeden videl, že sme cudzinci. Zobral nám papiere. Zišiel z motorky, dal si dole prilbu, odpojil GPS, ukázal nám mapu ,kde sa bude lepšie stopovať a zistil nám tam MHD dopravu. Poprial nám pekný deň a odišli. A bolo veľa ďalších stretnutí s mužmi zákona.

Aj inokedy ma zobrali policajti, našťastie v civile a ako stopára. Jeden mi hovoril, že aj policajti sú rôzni, akonáhle nezvládnu pocit moci, sú strašne dôležití, odporní a vidia v ľuďoch často iba potencionálne zlo a stavajú sa nad úroveň ostatných. Vtedy treba hrať blbca a pritakávať, lebo bude zle. Treba pritvrdiť školu, vzdelávanie a výchovu policajtov. Dnes to funguje tak, že sa nepozerá na to čo vieš, ak máš známosti tak ti stačí aj základná škola pomaly, a budeš chodiť v zelenom. Ale sú aj dobrí. Vysvetlia priestupok, dá sa dohodnúť s nimi. On keď dal zopárkrát pokutu, ešte mu aj poďakovali, za upozornenie a seriózny prístup. Všade sme len ľudia, tvoju profesiu a správanie k ľuďom treba budovať radšej na lepších charakterových vlastnostiach.  Tak sme prehodili ešte zopár slov o horolezectve a Tatrách a ja som šiel ďalej.

 

Tak aj na cestách stretám osobnosti, veselé či smutné, arogantné aj seriózne. Každá minca ma dve strany. Aj o tom je stop...

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?