Išiel niekam do lekárne. Pýtal som sa ho, po aké lieky, že niečo viem, môžem mu poradiť.-A to len pre také kvapky, iba v Topoľčanoch to miešajú.-Hej, a aké kvapky, čo tam dávajú?-A čo ťa budem klamať, keď sa v tom vyznáš, idem si pre TRAMAL (liek proti veľkej bolesti, len na lekársky predpis, opioid, syntetický derivát morfínu, blízky heroínu). Pred pár rokmi som mal zlomenú pätu a strašné bolesti, doktori ma stále napchávali liekmi od bolesti, až som sa stal závislým (podobné heroínovej drogovej závislosti, pacienti potrebujú stále opakované dávky aby neprišiel abstinenčný syndróm). Mám kamaráta lekára, ten mi to predpisuje, no v mojom meste ma v lekárňach poznajú tak je trochu problém. Musím chodiť inam. - Keď na mňa príde „absťák“ všetko ma bolí, nemôžem sa postaviť, hlavu mi ide rozdrapiť, sopeľ, kašeľ, potím sa, všetko to tečie zo mňa a nemôžem spať. Našiel som len takúto cestu.Spomínal som mu opioidové náplasti a antagonistov v malých dávkach (lieky s opačným účinkom). Asi mu jeho cesta sedela viac. Z toho je ťažko von...Pri Trnave ma bral chlapík v koženej bunde a slnečnými okuliarmi, zase pršalo. Robil si zo mňa srandu, čo v takej diere pri Trnave stopujem. Tak som mu vysvetľoval, že ja tak trávim voľný čas, rád cestujem a rozprávam s ľuďmi. Prehodili sme pár slov o krajinách kde sme boli, turistike, stanovaní...-A kde pracuješ?-No ja ešte študujem, ak sa podarí tak budem lekár.- No to isto, ty a doktor, si rob prdel vieš z koho. Keby som prišiel na ambulanciu a zbadám tam teba tak ma šľahne. Doktor, behá po Európe stopom a spáva vonku.-No viete, ja mám taký alternatívnejší štýl, človek sa musí niekde ventilovať.- Ty nie si doktor ty ma určite klameš, ty si mariškár, feťák a hašišák (a to mám len dlhé vlasy a bradu, tých pár dredov som už odstrihol). Taký slobodný umelec, aké umenie robíš?No, asi som ho nepresvedčil , ale aspoň sme sa pobavili.Tak raz večer som sa rozhodol, že na druhý deň, keď už bude tak teplo, pôjdeme sa kúpať na Štiavnické banské tajchy. Cestou zo Žarnovice smerom na Hodrušu Hámre, nám zastavil staručký „žigulák“. Radi nás vezmú. To auto malo 30 rokov, v zachovalom stave, akurát išlo z „eSTKáčky“. Ledva prešli. Boli to jednoduchí ale veľmi milí ľudia. Bývali asi niekde na lazoch. Pán nám spomínal ako majú veľa práce doma, na poli. Jeho mama hovorila, že veľa toho síce nemajú ale radi pomôžu, keď je treba. Historicky najstaršie vozidlo, aké ma kedy bralo, si pokojne priadlo serpentínami na Banskú Štiavnicu. My sme boli radi celkom peknej skúsenosti s dobrými a ochotnými ľuďmi. Cestou do ďalekého Bardejova som v Sučanoch chytil kamión na Prešov. Išiel z Nemecka. Asi mu bolo po ceste samému smutno. Od Sučian začal na mňa šofér hútoriť, síce som zachytil každé tretie slovo a nadávky, ale veľmi sme si rozumeli. Hlavne čo sa týka ciest po Slovensku a Európe a všetkých možných typoch nákladných áut. Hrdo mi predstavoval celú jeho rodinu na fotkách a najmä jeho prvého vnuka. Dozvedel som sa ako sa pašujú cigarety z Ukrajiny na Slovensko a potom do Nemecka. Hovoril som mu, že mne stačí Poprad. On tvrdil, že mi to vybaví aj ďalej. Zastavili sme na pumpe, on si šiel kúpiť cigarety, pobehal po pumpe, prišiel a hovorí, že tam stojí kamión na Starú Ľubovňu. Išiel sa cudzieho šoféra normálne spýtať, či mu nezoberie kamaráta stopára, ktorého má v aute. Bez námietok. Ani som nevedel ako som sa dostal do ďalšieho auta a do Ľubovne. Do Bardejova ma bral rybár, ktorý kedysi tiež stopoval, bol taký nadšený, že obehal so mnou okolie a celé mesto a mal som historickú prehliadku zadarmo. Často sa ma šoféri pýtajú, či ma berú aj nejaké mladé baby alebo rodinky. Berú. Na stope sú väčšinou dve kategórie ľudí. Prvá skupina sú chronickí stopári, ktorí prestopovali ten kilometer plus/ mínus po Slovensku a Európe, poznajú to veľmi dobre, splácajú svoj stopársky dlh a pravidelne berú stopárov.Druhá skupina sú ľudia ktorí nikdy nestopovali, neuznávajú stop, nikdy by stopára nezobrali. Často hovoria, že keď ma vidia tak majú zvláštnu pohnútku ma zobrať. Že vraj vyzerám neškodne, ako študent, sympaticky, kvôli ruksaku, alebo vďaka ich dobrej nálade. Sem patria baby, ženy, mamy s deťmi, staré mamy, mladé rodiny. To sú veľmi pekné zážitky.Na Kežmarok ma brala mamina s dcérou, nikdy nebrali stopára, ale že ja som nejaký zvláštny. Celú cestu sme riešili na akú školu, mladá slečna po škole pôjde. Statočne som ju odhováral od medicíny, ak si chce ušetriť mladosť . Ak ju to moc zaujíma a baví tak nech ide. Verím, že skončí radšej na tej molekulovej biológii. Neskôr do Popradu som šiel tiež s dvojicou mama a dcéra. Mamina, čašníčka si šla vybehnúť do Tatier na turistiku, dcéra, modelka šla fotiť niekde na Hrebienok. Zobrali ma len preto, že mám turistický ruksak. Pozývali ma do Tatier s nimi. Tak keby nemám ešte pár stoviek km domov aj by som šiel.Keď som už tak hodinku stál bezradne v Poprade pred diaľnicou, zobralo ma švajčiarske auto. Chalan šiel do Žiliny. Povedal mi, že keď ma videl, rozhodol sa urobiť dnes pre niekoho dobrý skutok. Tak som sa len tešil, že som ten niekto mohol byť práve ja. Ľudia sme rôzni, aj na cestách človek stretne rôzne typy. Väčšinou len pekné zážitky s vami. Vďaka...
